„Dobre ste hrali,“ prihovorila sa mi mladá žena na detskom ihrisku pár dní po koncerte pre migrantov, ktorý sa konal na Hviezdoslavovom námestí minulý rok: „Videla som fotky v novinách aj z tej druhej demonštrácie, z tej náckovskej a takí škaredí ľudia všetko! To sa nedá porovnať!

Všimla som si ich hneď, ako nastupovali. Mali nápadne tmavú pleť, európske črty tváre a prekvapivo svetlé oči. Boli dvaja. Chlapci asi do tridsiatky. 

Kunderov román Život je jinde, kniha, ktorá bola dopísaná v Československu v roku 1969, ale už nikdy u nás nevyšla, je na pultoch kníhkupectiev. Je to viacnásobný šok. 

Včera sme mali posledné, rozlúčkové stretnutie absolventov kurzu náhradnej rodinnej starostlivosti. Budúci náhradní rodičia sú tí, čo si chcú adoptovať dieťa.

MUDr. Peter Kaščák spravil smiešnu chybu. V bojovej terminológii by sa dalo povedať, že fatálne podcenil nepriateľa. Keby sme hrali tenis, povieme, že dal tým smeráckym hajzlom ohromnú nahrávku na smeč. Banalita celej veci je o to tragickejšia, že sme práve prišli o primára najlepšej pôrodnice na Slovensku. Tým, že dovolil ľudom zo spriatelenej kapely točiť klip v pôrodnej sále bez povolenia riaditeľa, asi naozaj neohrozil zdravie pacientok, ale porušil predpisy. 

Tak som si pozrela film Garda a je mi nevoľno. Dokonalé. Už sa hádam sami ocitáme v budúcom dokumentárnom filme, ktorý raz budú púšťať našim vnúčatám, ako sa snažíme vyvliecť z kože historickej zodpovednosti.

Film Amy je geniálny portrét. Dokument poskladaný len z autentických záberov Amy Winehouse z celého jej krátkeho života. Aspoň na niečo sú dobré tie telefóny. Vďaka mobilným záznamom, od záberov z oslavy štrnástych narodenín až po machlenie sa na záchode pred koncertom, sme stále úplne blízko, celkom pri koži absolútne výnimočnej baby, geniálnej songwriterky, originálnej a rýdzej autorky nesmrteľných songov týchto čias a jednej až šokujúco nevyzretej dievčinky zároveň. 

Naša jediná skutočná pýcha, pýcha nášho mesta, je Dunaj. „Na celom toku nie je nikde taký rýchly ako medzi Viedňou a Bratislavou,“ hovorí Ďuro a už ladí gitary na nočnú seansu v zátoke. Každú stredu sa tu stretávajú priatelia v drevenom prístave s pirátskou vlajkou, ktorého meno neprezradím z dôvodov utajenia. 

V mojom starom pavlačovom byte „piatej kategórie“, v ktorom som bačovala viac ako dvadsať rokov, teraz prebýva kamarátka Anička so synom Matejom. Navštevujem ich rada. Anička ten dom miluje rovnako ako ja. Chvíľu stojíme na pavlači. Vdychujem tú poklesnutú atmosféru staničnej štvrte a dojímam sa.