Ivana Čičmanca sme dlho vnímali iba ako Slováka, ktorý sa akousi bizarnou cestou ocitol v Nórsku. Dodnes tam robí neoceniteľnú službu slovenskej literatúre, keďže ju nielen prekladá, ale aj predkladá nórskemu publiku – hovorí o nej, píše, nadchýna sa pre ňu.

Rok 2013 v slovenských luhoch a hájoch nepriniesol nič prevratné. Deficit štátneho rozpočtu sa nedarí znižovať, skôr naopak. Śtátny dlh rastie. Vláda zvyšuje dane, keď predtým sľúbila, že ich zvyšovať nebude. Označuje sa to honosne znejúcim pojmom fiškálna konsolidácia. Medzitým sme zaznamenali pokles Slovenska takmer vo všetkých rebríčkoch, ktoré merajú kvalitu podnikateľského prostredia. Slovensko bolo kedysi krajinou, ktorej iní závideli jej reformné úsilie. Rok 2013, ktorý symbolicky poslal do minulosti rovnú daň, definitívne potvrdil, že sme upadli do šedivého podpriemeru.

Harabinovci/ Robert Kaliňák/ Raperi/ Ivan Hodúr/

Centrální banky ve vyspělém světě provádějí od roku 2008 zcela bezprecedentní peněžní politiku. Snižují úrokové sazby k nule, nakupují kdejaké cenné papíry v nepředstavitelných kvantech, poskytují novou likviditu bankám či intervenují proti vlastním měnám. Zkrátka, chrlí nová a nová kvanta peněz a navyšují své bilance tempy, která berou dech. Mnozí se proto ptají: když máme tolik nových peněz, kam se poděla inflace?

Je nedeľné popoludnie. Možno až teraz mnohým obyvateľom východoukrajinského miliónového Donecka došlo, čo sa to s ich mestom v minulých týždňoch stalo. „Počula som, že voľby nebudú,“ hovorí žena predavačke v obchode s potravinami, ktorý som si kúsok od centra tohto mesta hutí, baní a futbalu obľúbil.

Beriem do rúk dvojalbum Rolling Tones / In Zarter Bewegung, ktorý nahrali študenti VENI ACADEMY vedení Branislavom Dugovičom, Davidom Danelom, Milanom Paľom, Mariánom Lejavom, Danielom Matejom a Ivanom Šillerom.

To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.

Otužilcov som vždy obdivoval a vravel som si, že by som to rád skúsil, ale zároveň som predpokladal, že to chce nejakú špeciálnu prípravu a tréning. Tak som sa otužoval aspoň tak, že na konci každej sprchy som si ju dal studenú. Nie dlho, ale aspoň takú pol minútu, minútu.

Pred viac ako štyrmi rokmi sa začala v eurozóne kríza, v ktorej sa stretli a vzájomne popreplietali banková kríza, dlhová kríza a kríza konkurencieschopnosti. Jej dramatickú fázu, plnú mimoriadnych bruselských nočných rokovaní, vystriedala fáza relatívneho pokoja. Na jej začiatku stála verbálna a neskôr aj reálna podpora eura zo strany Európskej centrálnej banky. Vlády sa pokúšajú skrotiť rozpočtové deficity, bezprostredný odchod Grécka z eurozóny už nie je na programe dňa, z finančných trhov zmizla nervozita. S predlžovaním obdobia pokoja sa zákonite začali množiť optimistické vyhlásenia o tom, že to najhoršie je za nami. A keď prišli správy o tom, že ekonomiky niektorých krajín opäť zaznamenali mierny rast, reči o konci krízy sa stali súčasťou oficiálnej propagandy.

Bez určitých vecí si už nevieme každodenný život ani predstaviť. Nie, nejde o životne nevyhnutné záležitosti, skôr o tie okolím vynútené. Každý, či chce, či nie, potrebuje byť klientom banky. Zamestnanci sa prispôsobili zamestnávateľom, ktorým je jednoduchšie zadávať prevodné príkazy, než po všetkých stránkach zabezpečovať hotovosť na výplaty. A podniky či podnikatelia sa postupne prispôsobujú nariadeniam štátu, ktorý chce lepším prehľadom v toku financií podnikateľskej obce obmedziť daňové úniky. Ak už má byť účet v banke nutné zlo, je lepšie si vybrať to najmenšie.