Jednou z hlavných tém slovenských médií je absolútna dominancia Roberta Fica v slovenskej politike. Iste, Ficova moc a popularita fascinujú. No hlavným problémom našej politiky nie je Fico, ale čosi iné: triumf antipolitiky.

Vo väčšine strednej Európy sa zdá, že liberalizmus je v defenzíve. Niektorí komentátori obviňujú zo straty podpory liberalizmu rýchle tempo ekonomických reforiem. Ale, ako som zistil počas mojich ciest do tejto oblasti, jednou z najdôležitejších príčin vzostupu populistických strán v strednej Európe je prílišná váha štátu a korupcia, ktorú vytvára.

Keď sa v apríli 2007 sťahovalo Slovenské národné divadlo do novej budovy na brehu Dunaja, zásadnou otázkou bolo, či si na novostavbu uprostred staveniska zvyknú diváci a či sa v nej budú vedieť „usadiť“ umelci.

Dňa 13. apríla 1943 oznámil ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels, že v lese neďaleko bieloruskej obce Katyň boli objavené masové hroby, v ktorých našlo smrť „niekoľko tisícov dôstojníkov bývalej Poľskej armády, ktorí boli v roku 1939 internovaní na území ZSSR a ktorých beštiálne zavraždili boľševici.“

Biela jednotaVo štvrtok vyšli slovenské denníky s rovnakými titulnými stranami. A hoci to bolo správne rozhodnutie, naozaj všetka česť, čosi ma na tom solidárnom geste miatlo.

Hovorí, že SDKÚ musela radikálne zakročiť proti svojej bratislavskej filiálke. Jej strana vraj nepotrebuje zmenu lídra, ktorú si väčšinovo voliči a

Meria necelých dvesto kilometrov a jeho hmotnosť je nevyčísliteľná. Ťažkotonážny „drobček“, ktorému dali rodičia nepríliš poetické meno Nezávislé Kosovo, je čulý a má sa k svetu. Akurát svet sa nemá k nemu.