Poľský premiér Donald Tusk sa počas návštevy Slovenska vyznal Robertovi Ficovi, že viac času ako politike venuje fandeniu a hraniu futbalu. Premiér Tusk už zabudol dodať, že futbaloví fanúškovia ho pravidelne vypískajú. Ako napríklad počas zápasov s Ukrajinou a San Marinom na Národnom štadióne. Keď sa na štadiónovom monitore objavil záber na Tuska, na tribúnach sa začalo zborovo pískať.

Robert Fico nie je pre Poliakov príliš známym politikom. Posledným slovenským politikom, ktorého nad Wislou ako-tak registrovali, bol Mikuláš Dzurinda. To však bolo ešte na konci 90. rokov, keď sa Bratislava usilovne snažila o dobré vzťahy s Varšavou kvôli dobiehaniu zameškanej integrácie do EÚ a do NATO. Ani jedna z návštev Roberta Fica v Poľsku sa nevyznačovala niečím špeciálnym. Ak niečo zaujalo, tak to bola skôr jeho neúčasť 1. septembra 2009 v Gdansku, pri (pre Poliakov takej dôležitej) spomienke na vypuknutie 2. svetovej vojny. Slovensko vtedy reprezentoval „iba“ vicepremiér Dušan Čaplovič. Ospravedlnenie prezidenta Lecha Kaczynského za účasť Poľska na okupácii československého územia v roku 1938, ktorá sa dotkla aj slovenského teritória, tak zaznelo v neprítomnosti slovenského premiéra či prezidenta.

To mesto ma nikdy neprestane fascinovať. Keď som šiel platiť izbu vo svojom hoteli, mimochodom, kúsok od radnice v samom centre Gdanska, nedalo mi to, aby som sa nespýtal. Modro-biele dlaždičky so stredovekým výjavom obrovských plachetníc, kotviacich zopár metrov od námestia, vyzerali neuveriteľne. „Áno, tie sú pôvodné holandské, zo šestnásteho storočia,“ povedala mi recepčná z nášho hotela, ktorý niesol hrdý názov, čo sa dá preložiť ako Holandský dom.

Najpopulárnejším symbolom v Poľsku je najnovšie dvojramenný kríž, taký istý, ako sa nachádza aj v slovenskom štátnom znaku. Vo svojom logu ho má firma Amber Gold, ktorá hrá kľúčovú úlohu v najväčšom hospodárskom a politickom škandále končiaceho sa leta.

Od začiatku šampionátu sa čakalo, že to bude najrizikovejší zápas majstrovstiev Európy vo futbale. Poľsko-Rusko. A skutočne bol. Nedalo sa tomu čudovať.

Podpora Občianskej platformy upadá. Hlavným dôvodom je dôchodková reforma, ktorá sa má dotknúť 80 percent obyvateľstva. Doteraz išli muži na dôchodok vo veku 65 rokov a ženy v 60. roku života. Po novom majú obe skupiny pracovať až do 67 rokov. Premiér Donald Tusk vyhlásil, že ak sa neprijme táto reforma, celý systém sociálneho zabezpečenia sa zrúti. Aby ľudí presvedčil o potrebe zmeny, povedal, že ak budú dlhšie pracovať, dôchodky budú značne vyššie.

Prezidentské voľby sú ešte ďaleko, ale pred Robertom Ficom sa črtá problém. Chýba mu totiž kandidát. A čas hrá proti nemu.

Líder poľskej desaťpercentnej ľavicovej strany Janusz Palikot nedávno v poľskom parlamente vyhlásil, že „prišiel čas povedať Poliakom, že sa musia vzdať svojej poľskosti”. Keby líder francúzskych socialistov Francois Hollande povedal, že Francúzi musia rezignovať na svoju francúzskosť, alebo Ehud Barak z izraelskej laboristickej strany tvrdil, že Židia sa musia vzdať svojej židovskosti, bolo by to celkom isto ich posledné vystúpenie v kariére. Politik, ktorý by nahováral svojich rodákov, aby zradili svoju vlastnú národnú identitu, by musel v normálnom štáte s politikou skončiť.

Politické zemetrasenia v postkomunistických krajinách sa často začínali zverejnenými nahrávkami odpočutých rozhovorov. Ochrankár ukrajinského prezidenta Kučmu Oleksandr Melnyczenko nahral rozhovor prezidenta Kučmu, v ktorom hovoril, že treba umlčať vzdorovitého novinára Georgija Gongadzeho. V Maďarsku anonymný člen socialistickej strany nahral premiéra Ferenca Gyurcsánya, ktorý sa priznal, že ráno, na obed aj večer klamal vlastný národ. A v Poľsku nahral Adam Michnik svoj rozhovor s Lewom Rywinom, a začala sa tak najväčšia poľská aféra, ktorá vytlačila vládnu ľavicu na okraj spektra.

Politická zmena je niekedy viac ako právoplatný trest. Reč je o Rywinovej afére a vzniku špeciálnej vyšetrovacej komisie na pôde poľského parlamentu.