Keď som pred dvoma rokmi opúšťala Káthmandu, moje srdce sa triaslo. Kedy sa sem vrátim? Uvidím ho ešte niekedy? Zazipsovaná v bunde až po uši som uháňala na motorke v noci, teplota okolo nuly. Stúpa Swayambhu nad mestom svietila, Buddhove oči sa do mňa zapierali.

Po mesiacoch podozrení sa podarilo dokázať, že deti v Nepálskom sirotinci Happy Home boli bité, týrané a zastrašované, riaditeľ domova je navyše podozrivý aj z finančných únikov.

Niektoré veci sú všade na svete rovnaké. V iných farbách, tvaroch, končinách, ale ľudia majú krásnu vlastnosť prejavovať sa takmer rovnako, nech pochádzajú odhocikiaľ. Matka starajúca sa o dieťa ‒ ok, nemá kočík a cumeľ, ale má tú istú lásku, nehu a strach. Šofér autobusu, vždy rovnako dôležitý – v Indii či na Slovensku. Úradník jediaci svoj obed v kancli. Namyslený biznismen v aute so šoférom parkujúci v strede križovatky.

Je to už desať rokov, čo tento časopis vychádza. A od jeho začiatku do neho píšem. Bola som odhodlaná vydržať do jeho alebo svojho konca. týždeň nekončí, ja tiež neumieram, ale musím sa s vami rozlúčiť...verte, srdce mi trhá. Ale je čas prekročiť svoju hrdosť a svoje ego – ok, vydržala som dlhšie ako Lasica aj Kaščák, ktorí začínali so mnou, ale nie som na seba pyšná. Tieto články boli mojím jediným denníkom po desať rokov. Prežili moje najturbulentnejšie obdobia a ich duch je v nich zachytený.

Ja som za slobodu. Som za slobodu všetkých, čo chcú patriť niekam inam. Či už do inej krajiny, alebo iného spoločenstva. Môj pohľad na vec je veľmi, veľmi jednoduchý a naivný. Myslím si, že hranice, akékoľvek, sú úplne zbytočné. Čiara na mape. Čiara v mysliach. Veď sme, preboha, všetci obyvatelia jednej zeme, všetci sme deti jedného Boha. Lebo čiara sú len peniaze, nie šťastie. Nech si každý ide, na ktorú chce časť čiary, nech ho nikto nenúti presúvať sa a ani mu v tom nikto nebráni. Nech tí, čo okupujú, radšej skúmajú doma hranice svojej mysle, nech tí, čo sa bránia, nechajú odísť tých, čo nechcú zostať.

V slovenčine chýba slovo „busking”. Nie, nie je to kráľ autobusov. Znamená hrať na ulici. Na gitare, na saxíku, na čomkoľvek. To slovo asi nechýba náhodou. Kým gitaristov a saxofónistov občas v centre Bratislavy vídať (kým ich nezrušia policajti, lebo aj to je zarábanie a aj na to treba papiere), tam niekde sa to aj končí. Občas slepý harmonikár či cigánsky huslista. Žila som v centre pol života, ale muzikantov som videla málo. Aj ja som sa pokúsila 15-ročná ísť na ulicu so saxofónom, ale netrvalo ani dvadsať minút a fízli ma vyhodili.

Pokiaľ nepotrebujete, aby vás po kúpaní štípala koža od soli, tak potom má Lago di Garda všetko ostatné z poriadnej letnej dovolenky. Človek sa cíti ako pri mori, ale nie je pri mori, lež pri obrovitánskom jazere pod Alpami. Jazero je koldokola obsypané staručkými mestečkami a záhradami a naokolo sa pomaly, ale isto dvíhajú veľhory. Chvíľku mi trvalo, kým som mamu a sestru presvedčila, že pôjdeme tento rok sem, a nie klasicky k moru do Chorvátska. „Ale veď tam nie je more!” vraveli obe vodné stvorenia (mama dokonca vyhlásila že by chcela byť človek obojživelník...).

Tu niekde sa končí Bratislava. Aj Bratislava. Časť jej duše. Som v Rumunsku, na delte Dunaja a plavím sa na lodi cez nespočetné množstvo malých kanálov, vodných križovatiek a bažín. Vtáky. Stovky vtákov. Zeleň, zeleň, zeleň. Voda okolo nás tečie a ja sa snažím zachytiť nejaký známy zápach bratislavského Dunaja. Je to tá istá voda, pretiekla mojím mestom, nabrala pachy, špinu, ľudské príbehy, možno aj nejakého samovraha a prišla až sem a tu sa so mnou stretáva. Stretli sme sa zhruba na polceste – ja z Moskvy, ona z Bratislavy a tu spolu teraz trávime poriadne ufučané popoludnie.

Stále na tú Moskvu len nadávam, a tak som sa rozhodla napísať aj niečo pozitívne. A to o parku Sokolniki. Ľudia, každý park na svete ktorý som doteraz navštívila, sa môže schovať. Kvantum zelene a neuveriteľné spektrum kultúrnych vsuviek. Na pekných chodníčkoch lemovaných lavičkami stretávame rodinky, bicyklujúce sa na tých rodinných bicyklo-vozíkoch, čo sa tu dajú prenajať spolu so segwaymi a rôznymi elektrickými kolobežkami a jednokolesovými bicyklami všetkých tvarov.

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.