Keby som ešte niekedy musel utekať z tejto krajiny, to prvé, po čom by som siahol, okrem pasu, zvitku dolárov a možno nejakého rodinného zlata či hrsti diamantov, by bol diplom. Diplom z Karlovej univerzity, ako nám celý môj život vtĺkali do hlavy, najstaršej univerzity na sever od Álp, diplom z jedinej školy, ktorá v Česku a na Slovensku za niečo stojí.

Je to zvláštny pocit, ktorý teraz my Česi prežívame. Senát, druhá komora nášho parlamentu, s definitívnou platnosťou odhlasoval, že si nástupcu Václava Klausa budeme voliť priamo. A napriek tomu, že to bude v takmer rovnakom čase, v akom si Spojené štáty budú vyberať medzi Barackom Obamom a nejakým republikánskym kandidátom, je tu u nás v Česku celá voľba ponorená v hmle.

Ani neviem, kedy mi to napadlo, ale nejako som to vyriešiť musel. Oslavovali sme narodenie prvého vnuka mojej novej priateľky, znie to síce zvláštne, ale oboje platí, a ja som Lídu len tak mimochodom a trochu zo žartu požiadal o ruku. Všetci sme sa zasmiali. Lída povedala áno, ale po niekoľkých týždňoch sa jej jedno z jej detí spýtalo, kdeže má odo mňa prstienok.

„Viete, aký je rozdiel medzi českým a americkým dôchodcom? Nijaký, obaja si za to, čo im mesačne zostane, môžu dovoliť cestovať do Prahy.“ Tak tento vtip mi zišiel na um, keď som mal začať písať o tom, ako sa žije našim stredoeurópskym dôchodcom v porovnaní s penzistami v bohatších krajinách. Pokiaľ ide o našu Strednú Európu, tak mi vyšlo, že asi približne rovnako. Teda rovnako „nie bohvieako“, aby som bol presný.

Stačí odísť tridsať kilometrov od Prahy, niekedy päťdesiat, inokedy musíte cestovať až sto. A potom to príde. Niečo vo vzduchu sa zmení, krajina dostane iný ráz, mestá majú trochu zvláštnu atmosféru a aj ľudia sa niečím líšia. Hovorí sa tomu Sudety a aj človek, znalý dejín, má pocit, že sú to len pohraničné hory, ale naozaj to tak nie je.

Skvelé roky sú preč a tú našu strednú Európu čakajú horšie časy. Napríklad je dosť možné, že už v tomto roku sa ukáže, že peniaze z Bruselu, na ktoré sme si v priebehu minulých rokov zvykli, a tak nejako ich zahrnuli do svojich štátnych rozpočtov, čoskoro nebudú, alebo ich bude omnoho menej. Väčšina krajín západnej Európy, ktoré dávali do spoločného únijného rozpočtu výrazne viac peňazí, než koľko z neho dostávali, majú a budú mať problémy samy so sebou. A ich ochota dávať niečo na chudobný a až na výnimky omnoho menej zadlžený Východ bude výrazne menšia, ako bola.

Niekedy si v tých našich novinách, kde je vekový priemer okolo dvadsaťpäť rokov, pripadám vážne starý. Mnohí moji kolegovia, čo pred pár rokmi dokončili vysokú školu, alebo ani to nie, sa len nechápavo usmievajú, keď im vykladám o zážitkoch z vojny o Náhorný Karabach, týždennej vojne o Slovinsko a podobne. Asi najviac neveriaco sa však v poslednom čase zatvárili, keď som začal spomínať na jednu zo svojich služobných ciest, ktorú som absolvoval s Alexandrom Dubčekom.

Neviem, ako u vás na Slovensku, ale u nás v Česku je to už takmer kampaň. Kampaň proti poľským potravinám. V poľských potravinách sa údajne roky používala soľ, ktorá bola určená na posýpanie chodníkov, poľské sliepky chovajú v malých klietkach, ktoré nezodpovedajú normám Európskej únie, a tak ich stotisíce vrátili od českých hraníc. V dôsledku toho dnes jedno vajíčko stojí toľko, koľko pred Vianocami stála celá omeleta. No a dnes, keď som išiel do Českej televízie, mi takmer prišlo nevoľno, keď Česká potravinárska inšpekcia odhalila, že v akejsi poľskej saláme, ktorá mala byť z bravčoviny a hovädziny, objavili pomleté kuracie kosti.

My Česi to poznáme z Karlových Varov alebo z turistického centra Prahy, vy Slováci občas z Vysokých Tatier. Nápisy azbukou, podniky, kde majú jedálne lístky najskôr v ruštine a až potom v domácom jazyku či v iných cudzích jazykoch. Rusi tu, jednoducho, pol storočia boli, a hoci ich vojská a naša podriadenosť voči Moskve zmizli už pred dvadsiatimi rokmi, tak tu Rusi zostali. A s nimi aj ruština. Už to zďaleka nie je prvý jazyk, ale v súboji s takou francúzštinou alebo španielčinou vcelku obstojí. Po generácii dnešných tridsiatnikov, ktorí azbuku neovládajú, tak v Česku vyrastá generácia ďalšia, ktorá sa o ruštinu prirodzene zaujíma a možno ju aj dosť veľká jej časť bude zase ovládať.

Od januára 2011 sme vyspovedali 49 zaujímavých osobností politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Zaujímali sme sa o to, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Tak si to zrekapitulujme.