Vstala o šiestej ráno a opatrne si rozčesala vlasy. Použila zlomenú zubnú kefku s tými najtvrdšími štetinami. Vlasy jej siahali takmer po pás, ale teraz, keď si ich česala, to bolo poslednýkrát, na rozlúčku. Svoju zvlnenú hrivu totiž ešte pred Vianocami vymenila za peniaze.

Nahrávajú nás mikrofónmi? Pýtaš sa ma a pozeráš do každého rohu miestnosti. Neboj sa, hovorím mu, žijem svoj život, a aj keď o mne všetko vedia, je mi to ukradnuté. Žiadne miesto nie je dosť temné, uzavreté a súkromné – žijem život s pocitom, ako keby som bola stále pod gigantickým röntgenom. Aha, tu je zlomenina kľúčnej kosti, ktorú som si zlomila ešte ako dieťa, tu je včerajšia hádka, ktorú sme mali už ani neviem kvôli akej hlúposti, tu je žltnúci list, ktorý mám odložený v mojom poznámkovom zošite. Láska moja, nič nás nezachráni pred ich špehovaním, nič.

O niekoľko týždňov príde na Kubu pápež Joseph Ratzinger, ale už dnes zdiaľky cítiť čosi z vône jeho kadidla. V krajine, kde mnohí z tých, ktorí sa cez deň modlia v kostoloch, zapaľujú v noci sviečky africkým božstvám, prebúdza návšteva Jeho svätosti entuziazmus, ale aj zvedavosť.

Môj priateľ Eugenio Leal sa pred pár rokmi rozhodol požiadať o výpis z registra trestov. Bola to podmienka, aby dostal prácu, o ktorú žiadal. Nemal dôvod sa ničoho obávať, nikdy žiadny zločin nespáchal. Čakalo ho však prekvapenie: vo výpise sa dozvedel, že sa dopustil násilnej lúpeže. Malo k tomu dôjsť v meste, kde sa narodil, hoci nikdy ani neprešiel na červenú.

Reinaldo naliehal a naliehal. Ja som z generácie, ktorá vie, že takmer všetko je zakázané a na každom rohu mi budú nadávať, len aby mi zabránili byť tým, čím chcem byť. Takže tentoraz to bola ostrá manželská výmena názorov. On tvrdil, že by sme sa mohli ísť pozrieť na záliv Cienfuegos na palube výletnej lode. Hlas v mojom vnútri kričal, že taká zábava nie je pre kubánskych občanov prípustná.

Schody domu, presne tam, kde bola naša revolúcia vyhlásená za socialistickú, sa zrútili. Skupina trinástich zúfalých ľudí okupuje kostol v centre Havany. Polícia ich zatkla a vyniesla uprostred noci. V televízii vysielali reportáž o tom, ako ľudia ničia mosty, aby si postavili domy. Arcibiskup uverejnil v komunistických novinách text, ktorý svojím tónom bojuje s oficiálnymi úvodníkmi. Zemiaky sa v stánkoch objavujú iba sporadicky. Hip-hopový hudobník je zatknutý len preto, že jeho syn protestoval, ako s ním zaobchádzali, keď zobral fotografiu revolucionára Camila Cienfuegosa z vestibulu školy.

Ceausescu bol vo vrtuľníku, Saddám Husajn sa skrýval v diere, Ben Ali z Tuniska ušiel do exilu, Kaddáfí ušiel s konvojom a nakoniec sa skrýval v podzemnej rúre. Autokrati utekajú, nečakajú ako obete vo svojich palácoch, odkiaľ vydávali svoje neľudské zákony, nezomierajú na prezidentských stoličkách so slávnostnou šerpou okolo pliec.

„Do teplého útočiska 214…“ Tak sa začínala jedna pieseň Silvia Rodrígueza, ktorá bola pre mňa v období mojej tínedžerskej prostoty len hádankou. Až kým mi raz tú vetu nevysvetlil jeden skúsený kamarát. Bola to adresa známeho havanského motela, kam páry chodili za rýchlou láskou v krajine, ktorá už vtedy trpela nedostatkom bývania.

Tento text píšem ako odkaz nového zákona predloženého v Kongrese USA, ktorého cieľom je obmedziť cestovanie a zasielanie peňazí na Kubu.

Čokoláda už nie je, kričali na mňa v noci 31. júla dvaja kamaráti, hneď ako som otvorila dvere. Robili tým narážky na posledný plán presadzovaný Fidelom Castrom, ktorý navrhol distribuovať čokoládu pre každého Kubánca podľa jeho pomeru na trhu práce.