Začal sa jún. Ako učiteľka sa na jún vždy teším. Býva iný, nezvyčajný. Študenti ešte týždeň tvrdo pracujú a potom prídu výlety. A v tej chvíli sa od nich dozviete všetko, čo nie je v osnovách, čo nemáte v plánoch.

Je málo autoriek v slovenskej literatúre, ktoré by vážili každé slovo, akoby bolo diamantom. Každé písmeno, každá bodka či čiarka, majú v jej textoch trvalo platné miesto. Kde iný autor potrebuje tristo strán, ona si vystačí s jediným odsekom. Alta Vášová. Rozprávali sme sa s ňou o plynutí času, ale aj jej ostatnej knihe Odlety.

Budem vám rozprávať o obrazoch. Západné maliarstvo milovalo jednu tému. Zobrazovanie mužov a žien v troch obdobiach života bol populárny motív, ktorý dodnes nevychladol. Na jednej strane mládenček či deva, na druhej starec a starena. A medzi nimi všetko možné.

Koronakríza a komunikácia rizík a opatrení s ňu spojených odhalila aj jeden doteraz trochu zasunutý problém. Problém, ako vnímame starších ľudí.

Jej ambíciou je, aby sa pomohlo ženám, ktoré rozmýšľajú nad potratom. Nechce, aby bola táto téma konzervatívno-liberálnym problémom, ale aby to bol prosociálny a prorodinný problém.

Tragický osud malej dediny pri Kladne, v ktorej žilo 503 obyvateľov, sa začal napĺňať v noci z 9. na 10. júna 1942. Po atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha, ktorý vykonali československí výsadkári 27. mája 1942, nasledovalo na celom území vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava vyhlásenie stanného práva.

Túžili po skúsenosti dobrovoľníctva v zahraničí a vybrali si Afriku. Prostredníctvom Slovenskej katolíckej charity vycestovali do Ugandy, kde pár mesiacov pôsobili v Centre Nepoškvrneného Srdca Panny Márie pre najchudobnejšie deti z okolia, siroty, polosiroty a deti s HIV.

Čas počas obdobia pandémie bežal pomaly, stupňovalo sa napätie a neistota spoločnosti. Veľký záujem sa prejavil najmä v prevencii k seniorom a ich ochrane pretože práve oni boli najviac ohrozenou skupinou.

Bola to rozumná správa o stave republiky. Nebola agresívna, ale ani mdlá, nebola stranícka, ale ani zbavená názoru. Zuzanu Čaputovú však dlhodobo nedefinujú slová, ale činy. Až tie o nej znovu rozhodnú.

Takzvané ústne dejiny, dejiny príbehov, sa rozprávajú od nepamäti a vytvárajú kolorit rodinných stretnutí. Niekedy je však dobré ich zaznamenať aj pre širší okruh.