Na Pražskom hrade to tak vyzerá vždy. Aspoň odkedy tu vládne Václav Klas. Vždy som si hovoril, že ľuďom môže byť fuk, aké dobré alebo mizerné podmienky majú na prácu novinári, že je to vec, ktorá zaujíma zase iba novinárov, ale ono to nie je tak úplne pravda. V prípade, ako je návšteva ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva v Prahe, totiž to, v akých podmienkach novinári, aj tí cudzí, musia pracovať, do značnej miery ovplyvňuje ich pohľad na danú krajinu, v ktorej väčšinou oveľa viac ako tlačovú konferenciu nezažijú.

Robievam tak raz do mesiaca programy v rádiu. Nie také tie svoje fejtóny, tie tým nemyslím, ale skutočné programy. Polhodinový blok, kde si musíte vymyslieť tému, napísať scenár, zohnať hostí a v mojom prípade dokonca, pretože som si to vymyslel, zohnať muziku.

Bola nedeľa ráno a v bavorskom Pasove panovala krásna jeseň. Bol som odpočinutý a mal som dobrú náladu, aká napokon zodpovedala aj slnečnému počasiu, ktoré vôbec nepripomínalo, že je začiatok novembra.

Tak tento rok do Pasova. Česko-nemecké diskusné fórum sa ako väčšina akcií tohto druhu vyvinulo na celkom príjemnú cestovku. Mám to šťastie, že do okruhu ľudí, ktorí na výročné konferencie tohto vrcholného orgánu chodievajú, už takmer od začiatku patrím.

Bývali časy, keď som si myslel, že 26. október oslavuje Rakúsko ako štátny sviatok preto, že v roku 1918 len vyhlásilo samostatnosť o dva dni skôr ako Česi. Dokonca som túto domnienku niekedy niekam napísal a jeden z múdrejších čitateľov ma upozornil, že je to úplne inak.

Belgicko si človek spája so všeličím. S belgickými pralinkami, podivnými belgickými pivami, belgickými hranolčekmi, rozpadajúcou sa a stále ešte nerozpadnutou krajinou, ktorá, zdá sa, nepotrebuje asi vôbec žiadnu vládu, s Bruselom, hlavným mestom úniovej Európy i Severoatlantickej aliancie, Bruselským expom, ktoré bolo prvým momentom, kde sa generácia mojich rodičom po strašnom prvom desaťročí komunizmu mohla aspoň trochu slobodnejšie nadýchnuť, s čiernymi mušľami varenými v rôznych nálevoch a exkluzívnymi biftekmi z belgických býčkov. Áno, s tým všetkým si človek Belgicko spojí.

Je to zvláštne, ale je to tak. Dostať sa z Prahy do Varšavy, o ceste z Bratislavy do Varšavy nehovoriac, je drahšie a zložitejšie ako doletieť napríklad do Toulouse alebo do Dublinu. Svet lacných aeroliniek si totiž zvláštne vyberá, a tak sa z Prahy do Varšavy nedostanete lacnejšie ako za nejaké štyri tisícky a viac, prípadne vám cesta trvá dvanásť hodín.

Vlastne som sa potešil, keď mi moja známa povedala: „Bývalý premiér Topolánek súhlasil, že poskytne rozhovor, ale jediný český novinár, ktorému dôveruje, ste vy.“ Mirek Topolánek po tom, čo prestal byť premiérom, veľa rozhovorov nedáva. Má na to mnoho dôvodov, od všeobecnej naštvanosti na novinárov, ktorí sliedili v jeho rodinnom živote cez znechutenie politikou až po podozrenie z korupčných káuz, ktorých sa za obdobie jeho vlády vynára určite viac, než je mu príjemné.

Berlín je po Paríži a Londýne najnavštevovanejšie mesto Európy. A asi jediné hlavné mesto, ktoré má turistiku ako hlavný motor svojej ekonomiky. Ono všeobecne je Berlín také čudné hlavné mesto. Asi nikde na svete nie je metropola, kde by bola nezamestnanosť dvakrát vyššia ako celoštátny priemer, kde by boli nájmy bytov polovičné ako vo väčšine nemeckých miest, a ktorá by sa potácala na hrane bankrotu, a pritom by to nikto neriešil.

Mám Maďarsko a Maďarov rád. Oproti nám Čechom a Slovákom majú v sebe čosi, čo mávajú veľké európske národy, akým boli Česi len chvíľu a Slováci, prosím o prepáčenie, ešte nikdy nie. Mapy Veľkého Uhorska, ktoré sa predávajú trebárs v tej krásnej budapeštianskej tržnici hneď vedľa maďarských salám, čabajok a husacích pečienok, nie sú iba nostalgickou spomienkou, ale aj oknom do duše maďarského národa.