Tento text píšem ako odkaz nového zákona predloženého v Kongrese USA, ktorého cieľom je obmedziť cestovanie a zasielanie peňazí na Kubu.

Jún je mesiac, keď sa študenti konečne vrhnú na svoje knižky, listujú svoje poznámky a my rodičia otvárame peňaženky, aby sme platili za súkromné doučovanie.

Emigrácia mi zobrala priateľov, moje známosti z detstva, susedov aj ľudí, s ktorými som sa pozdravila raz-dvakrát na ulici. Jedného dňa mi zobrala strýkov, bratrancov, spolužiakov s ktorými som maturovala, dokonca aj hanblivého poštára, ktorý mi raz týždenne nosil papier.

Emigrácia mi zobrala priateľov, moje známosti z detstva, susedov aj ľudí, s ktorými som sa pozdravila raz-dvakrát na ulici. Jedného dňa mi zobrala strýkov, bratrancov, spolužiakov s ktorými som maturovala, dokonca aj hanblivého poštára, ktorý mi raz týždenne nosil papier.

Keď som spoznala dvoch baskických radikálov, žijúcich tu v Kube, bola som v ôsmom mesiaci tehotenstva. Volali sa Carlos a Rosa, aspoň tak sa vtedy predstavovali. Pozvali nás do svojej miramarskej rezidencie na párty.

Cestujú v skupinkách po jednotlivých častiach Havany. Stovky čínskych študentov, ktorí sa na Kube učia španielčinu. Na rozdiel od turistov, ktorí tu zostanú nanajvýš dva týždne, robia náš život farebnejším. Vďaka nim sa tu znovu objavili šikmé oči, kedysi, v prvej polovici 20. storočia, také bežné.

Dúšok rannej kávy je pre nás národným ekvivalentom raňajok. Môže nám chýbať čokoľvek, chlieb, maslo, hoc aj nedostatkové mlieko, ale nemať hrnček horúceho stimulujúceho nápoja na prebudenie, to je záruka zlého začiatku dňa. Pamätám si, ako moji starí rodičia, moji rodičia a všetci dospelí ľudia, ktorých som okolo seba videla ako dieťa, pili šálku po šálke a pritom sa rozprávali. Keď niekto prišiel na návštevu, hneď sme postavili na kávu. Pretože ponúknuť kávu je rovnaký rituál, ako objať blízkeho či pozvať návštevu dovnútra.


Po nohe mi stiekla kvapka, až dole ku členku. Musela som robiť akrobatické piruety, len aby som ju dostala až do topánky, aby sa mi spolužiaci nesmiali. Moja rodina mala celé mesiace na varenie len minerálny olej. Aj to vďaka známemu z lekárne, ktorý ho tajne získaval v práci.

Má to iba tridsaťdva strán a modrý obal. Kubánsky pas vyzerá skôr ako nejaký sprievodný list, nie osobný identifikačný doklad. Unikáme s ním z našej ostrovnej izolovanosti, stále nám však nedáva garanciu, že môžeme nastúpiť do lietadla.

V darčekovom košíku toho minulý mesiac veľa nebolo. Zase tie výpadky dodávok. Človek sa musel uspokojiť s niekoľkými banánmi a pár kilogramami kuracieho mäsa. Ale bude lepšie. Aj tak mal pocit, že má vlastne šťastie, pretože keď prišiel do svojej štvrte s desiatimi vajíčkami, ktoré tiež dostal v práci, vybehlo za ním niekoľko susediek s otázkou, kde sa dajú kúpiť.