Na Slovensku ju vždy považovali len za herečku, prípadne za spievajúcu herečku, jej spevácka kariéra sa, na rozdiel od susedného Česka, kde ju kritici prirovnávajú k Hane Hegerovej, akosi prehliadala. S novým albumom Jolanka sa to mení. Speváčka Szidi Tobias.

Kyril Bonfiglioli, posledný britský dandy, písal, ako keby sa P. G. Wodehouse rozhodol kopírovať Raymonda Chandlera, aby z literárneho trhu vytlačil Iana Fleminga. Tri romány o Charlie Mortdecaiovi – jeho literárnom alter egu, sa v rokoch 1973 až 1979 postarali o to, aby sa Bonfiglioli stal šedou eminenciou britského humoru, chlapíkom v pozadí, na ktorého pri hlbšom pohľade nemožno nenaraziť. Prisahajú naňho Hugh Laurie aj Stephen Fry, miloval (a neznášal) ho Douglas Adams a o Terrym Pratchettovi by sme bez neho možno ani nepočuli.

V januári mal mať v našich kinách premiéru americký film The Interview, ľahkomyseľná a prvoplánovo politicky kontroverzná komédia hereckých priateľov Evana Goldberga a Setha Rogena. Ale globálny distribútor sa nechal zastrašiť hrozbami a film neuviedol.

Pre investorov a správcov finančných fondov nastali ťažké časy. Po finančnej kríze v roku 2008 začali centrálne banky kŕmiť svetové trhy miliardami „lacných peňazí“ a znížili úrokové miery na absolútne minimum. V prípade Európy zašla ECB ešte ďalej, keď v lete zaviedla negatívnu úrokovú mieru.

Draghi to kúpi Šéf Európskej centrálnej banky Mario Draghi oznámil, že táto inštitúcia začne s nakupovaním pôžičiek od finančných inštitúcií. Po jeho slovách prišla kritika, že ECB sa pustila do projektu bez domyslenia dôsledkov. Nakupovať totiž mieni problematické úvery, málo hodnotné papiere – a chce tým podporiť európsku ekonomiku.

Zvyšovanie sadzieb dane z príjmov by už verejnosť neprijala. Možno aj preto prichádzajú od nového roka desiatky nových zvýšení, dôkladne ukrytých na miestach, kde by ich hľadal málokto.

Prímerie je krátkym časom medzi vojnou a mierom. Alebo medzi mierom a vojnou. Ináč povedané, je pauzou, od ktorej povedie cesta k mieru alebo k vojne. A keďže Rusko je dnes vypočítateľné len vo svojej nevypočítateľnosti, kladieme si dve otázky – čo urobí a čo máme urobiť my.

Juraj Karpiš se ve svém předminulém červnovém sloupku pustil hodně zostra do centrálních bankéřů jako živočišného druhu. Přijímam to jako výzvu k polemice.

Zapísala som sa na Slobodnú univerzitu v Amsterdame. Potrebovala som žiť šesťdesiat rokov, aby som pochopila, že vzdelanie je to, čo chcem najviac. (Teda okrem psíčkov. A kníh. A topánok.) Knihy sú síce tiež vzdelanie, ale chcela som svojej túžbe dať akčnejšiu náplň – nielen, že ležím na gauči a držím knihu. Keďže od Amsterdamu ma delí päťsto kilometrov, z toho gauča sa efektívne zdvihnem a pripojím sa k húfom vedychtivých duší, spoznám nových ľudí, rozšírim si obzory. Začnem pomaly, aby som z tých zmien nezostala v šoku. Predsa len, už ôsmy rok bývam na dedine, zhováram sa iba s vtákmi, stromami a nezamestnaným susedom.

Rozhovor s výtvarníkom Rudom Sikorom je vždy zaujímavý, pretože človek sa okrem odpovedí na svoje otázky dozvie aj všeličo iné. Nebolo to ináč ani teraz, keď sme sa rozprávali o súťaži Maľba roka, ktorú každoročne vyhlasuje Nadácia VÚB.