Žijeme v čudnom čase. Nezreteľnom, rozplývavom, rozmazanom. Deje sa čosi nedobré. Nie je jasné, čo, ale ten pocit, tá intuícia je tu. Je to naozaj čudný rok 2014, ako sme si ho nazvali s Fedorom Gálom. Lovím v pamäti, kde sa vzalo to spojenie, kým sa nevyplavilo na povrch. Našiel som ho, ako inak, vo Wikipédii. Po nemeckom vpáde do Poľska v septembri 1939 sa začalo sedem mesiacov času, ktorý dostal pomenovanie čudná vojna.

Človek by musel žiť v inej krajine, aby si nevšimol, že tu vznikol nový film. Ak je pozornejší (a ak marketing splnil svoju úlohu), tak vie, že film má názov Slovensko 2.0, a že je to vlastne 10 filmov.

Bratia Coenovci nakrútil ďalší klasický film. Jeho hrdinom je folkový spevák Llewyn Davis, ktorý sa snaží presadiť na newyorskej folkovej scéne začiatku 60. rokov, ale ako to v ich filmoch býva, nie všetko ide podľa jeho predstáv.  

V bratislavskej Vápenke stojí pod strmým skalnatým svahom bývalého kameňolomu vŕtacia súprava. Má len pár metrov, no technológia, ktorá sa na nej testuje, má potenciál zmeniť celý ropný segment.

Ako prokurátorka riešila najťažšie mafiánske kauzy. Hoci sa jej vyhrážali zabitím, o svojej práci dokáže s nadšením hovoriť celé hodiny. Napriek tomu po štyridsiatich rokoch znechutená odchádza. Eva Mišíková.

Keď sa stal pred štrnástimi rokmi Vladimír Ledecký starostom, pripomínal Spišský Hrhov ľubovoľnú zaostalú a vymierajúcu obec. V segregovanej rómskej osade sa žilo v chatrčiach. Dnes je to príklad bezproblémového spolužitia. Čo sa tam vlastne udialo?

Tento rok si pripomíname tridsať rokov od smrti maďarsko-britského spisovateľa Arthura Koestlera, popri Orwellovi najdôležitejšieho kritika komunizmu na Západe.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Cár Ivan Hrozný strihal bojarom brady. Stalinovi spolustolovníci sa odvážili rozprávať o Stalinovi len na záchode. Netušili, že ich odpočúva a hovorí im klozetoví Sokrati. Putin si to už myslí o celom svete a nepotrebuje ho ani odpočúvať. Má to ohúrenie, bezmocnosť a nárek, že sa nedá nič robiť, ako na dlani. Ruská okupácia Krymu sa síce všeobecne chápe ako flagrantné porušenie povojnového usporiadania sveta, popretie princípu suverenity, zakotvené v Charte OSN a nebezpečný precedens, zavádzajúci do svetovej politiky princíp ber, koľko vládzeš, ale rovnako začína pribúdať slov o tom, že treba chápať aj Putina, ktorý vníma suverenitu ako mocenský nástroj, a nie ako právo. Putina nie je ťažké pochopiť; robí len to, čo mu dovolia iní. Ťažšie je pochopiť tých iných.