Verejnosť proti násiliu bola kľúčovou politickou silou Novembra 89 na Slovensku. Martin Bútora bol jedným z kľúčových ľudí Verejnosti proti násiliu. Mnohí z členov VPN sa neskôr ideám Novembra spreneverili, často brutálnym spôsom. Martin Bútora nikdy. V týchto dňoch sa dožíva osemdesiatich rokov.

Aká je rola jedného človeka pri páde komunizmu? A akú váhu má jeho následné pôsobenie pri vzniku občianskej spoločnosti alebo pri ukotvení Slovenska v slobodnom svete? Príbeh Slovenska na to znovu odpovedá.

Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

Spoznal som ho v čase, keď ešte pracoval ako terapeut v protialkoholickej liečebni. Našťastie nie ako jeden z jeho klientov, aj keď sa vtedy pilo usilovne, ale pri spoločnom písaní scenára filmu Skús ma objať. V trojici s nebohým Marošom Puobišom, renomovaným dramaturgom, sme adaptovali Martinovu poviedku Osobe milej a srdcu blízkej o ľudských traumách v časoch rozpadávajúcej sa totality.

S Martinom som sa prvýkrát stretol ako študent (on si to asi nepamätá) koncom osemdesiatych rokov v budove Filozofickej fakulty UK na Šafárikovom námestí v posluchárni na piatom poschodí na seminári organizovanom neortodoxnými sociológmi z Katedry sociológie (pravdepodobne) Ivetou Radičovou, Soňou Szomolányiovou a Vladom Krivým.

Peter Zajac, Martin Bútora a ja sme sa politicky zasadili zato, aby 1. november 1990 bol Slovenskou národnou radou vyhlásený na Slovensku za štátny sviatok ako „Deň zmierenia – Pamiatka obetiam politického násilia“.

Rok 1989 je podnes annus mirabilis, rok zázrakov. Štvrtok 23. novembra, druhý deň mítingov na Námestí SNP, vystúpil Martin Bútora a povedal:

Martin Bútora je pre priateľov brániacich slobodu pevninou. Mierne podnebie tam praje ľuďom s odvahou k čestnosti, zasadeným za spoločný úspech, radujúcim sa z úspechu iných, aj ľuďom s citom pre poznanie a priaznivé skúsenosti ľudstva.

V prípade odchodu z EÚ nás čaká osud Gruzínska. Prečo sa Fico zľakol námestí. Niečo iné je hovoriť o všeslovanskej vzájomnosti a niečo iné chcieť žiť v ruskom svete. Pomaly sa začnú preklápať aj volebné preferencie v prospech dnešnej opozície.

Všetci si mysleli, že času je dosť. Ukazuje sa však, že ani opozícia zatiaľ nie je dobre pripravená na predčasné voľby. Vie, čo musí urobiť? V čom sa Robert Fico hlboko mýli a prečo sa zľakli námestí.