Stráviť bez spánku vyše dvadsať hodín v lietadle cestou cez Atlantik a naspäť a potom niekoľko hodín v pohrebnom ústave na predmestí amerického Clevelandu bolo to najmenšie, čo človek mohol a mal urobiť, ak sa mu dostalo tej cti a mohol byť na pohrebe Ctirada Mašína.

Ak sa pozriete na mapu, poviete si, že to jednoducho nemôžete nespraviť. Z Varšavy k moru to nie je oveľa ďalej ako z Prahy do Brna – a more, to je proste pre nás, Stredoeurópanov bez mora, jednoducho MORE. A je vcelku jedno, či je to chladný jesenný Balt, alebo slnečné Chorvátsko. To poľské more má navyše krásu dlhých piesočných pláží a predovšetkým teraz v jesenných mesiacoch takú zvláštnu krásnu melanchóliu, ktorá nám príležitostným básnikom pripadá výnimočne krásna.

Jedenásteho septembra pred desiatimi rokmi som si urobil také malé súkromné preteky cez polovicu Slovenska. Až skoro niekde pod Tatrami sa konalo prvé spoločné cvičenie českej a slovenskej armády od rozpadu federácie, čo bola pre čerstvého stáleho spravodajcu na Slovensku a na okolí téma na veľkú reportáž.

Mohol som tú skúsenosť získať aj za menej dramatických okolností, ale aj tak je prekvapivo dobrá. Bol som asi tak pred týždňom v domove seniorov (čo je coververzia domova dôchodcov) za svojou osemdesiatdeväťročnou babičkou. Nechcel a nemusel som sa úplne ponáhľať, v novinách sa začína v nedeľu až hodinku či dve popoludní, a tak som si povedal, že namiesto čakania na prímestský vlak sa preveziem na bicykli lesom a ešte sa zastavím na chvíľu doma.

Deň prvý: Odlietame o šiestej ráno, zraz na letisku je o štvrtej. To vám, samozrejme, prezradia, až keď ste si kúpili zájazd. Ako sa má človek o štvrtej ráno dostať na letisko? Iba ak taxíkom. A to už, samozrejme, cestovná kancelária nerieši. Skúste nájsť kamaráta, ktorý vás odvezie o tretej ráno na letisko a vám nebude hlúpe ho o to žiadať, teda ak nemáte kamaráta taxikára, pekára či barmana v nočnom klube.

Prišiel mi včera e-mailovou poštou dotazník od vydavateľstva, ktoré pripravuje encyklopedickú knihu o najvýznamnejších českých novinároch v rozmedzí rokov 1990 a 2010. Aby som si ho vraj prečítal a potom uviedol údaje na pravú mieru. Zopár nepresností a zopár úplných nezmyslov tam bolo, ale nad čím som hĺbal najdlhšie, bola humorná veta, ktorú som mal dodať na záver.

Musel som to meno ťažko loviť z pamäti. Predsa len, už je to vyše desať rokov, čo som v Brandýse nad Labem maliara Viléma Plocka navštívil v jeho neveľkom ateliéri v pokojnej vilovej štvrti tohto stredočeského mesta.

Dlhé roky som o nich vôbec nevedel. Mojim rodičom sa totiž podaril ojedinelý kúsok: až do mojich štrnástich rokov mi zatajili, že tu vôbec bol nejaký rok 1968, Pražská jar, augustová okupácia a po nej stotisíc okupačných sovietskych vojakov, čo tu zostali. Súviselo to možno s tým, že môjho otca, okolo roku 68 tridsaťročného mladého inžiniera, ktorý mal s dvoma červenými diplomami vysoké ambície, po augustovej okupácii tvrdo zastavili.

Bolo to prvý raz, a dúfam že naposledy v mojom živote, keď som uvažoval, kde by sa dal zohnať samopal, pištole, granáty, a čo všetko si vziať so sebou pri odchode do lesa, keby nebola iná možnosť, než prejsť na partizánsku formu boja.

Andrzej Lepper, ktorému vo štvrtok Poľsko po jeho samovražde usporiadalo štátny pohreb, mal mnoho spoločného s Jánom Slotom, ľuďmi z maďarského Jobbiku alebo so sládkovcami, v Česku už takmer zabudnutými. Stretli sme sa pred rokmi v Poľsku, to už jeho hviezda stúpala, ale nebola ešte najvyššie – keď to vo vládach bratov Kaczynských dotiahol až na vicepremiéra.