Slovakista, prekladateľ a námestník riaditeľa Poľského inštitútu v Bratislave Tomasz Grabiński hovorí, že jeho prácou je propagovať u nás poľskú kultúru a vedu, starať sa o poľských hostí a tiež o všetkých našincov, čo majú záujem o Poľsko.

3. februára 2015 zomrel ako 55-ročný slovenský jezuita František Šatura. Hoci v roku 1984 ukončil štúdium matematickej informatiky UK v Bratislave, už počas štúdií bol organistom v Stupave a k jezuitom tajne vstúpil v roku 1987. Prvé sľuby zložil v júni 1989, už v roku 1990 ho predstavení poslali do Ríma na štúdium teológie. Počas štúdií sa venoval telesne postihnutým a pastorácii väzňov. V roku 1995 pokračoval v štúdiu v Mníchove. Za kňaza bol vysvätený v roku 1996, od roku 1998 vyučoval filozofiu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity.

Monumentálnu plastiku Jozefa Jankoviča Čas už na bratislavských Ostredkoch neuvidíte. Padla v roku 2011 za obeť výstavbe novej administratívnej budovy spoločnosti Lidl. Ostane len jej fotografia v monografii Juraja Mojžiša a ako akási zvláštna náhrada firmy Lidl päťdielny súpis Sabiny Jankovičovej a Romana Popelára Sochárske diela na území Bratislavy 1945 – 2012, o ktorom sme debatovali v rámci jesenných diskusií Juraja Mojžiša v Stredouerópskom dome fotografie.

Bývalému námestníkovi riaditeľa Slovenského pozemkového fondu Branislavovi Brízovi sme poslali niekoľko otázok ku kauze Veľký Slavkov. Ani na jednu z nich neodpovedal.

V roku 1991 kúpil Peter Kurhajec časť lukratívnej budovy v centre Bratislavy. Už dva roky sa však nevie dostať dnu, keďže ju okupuje bývalý Mečiarov minister Ľudovít Hudek. Aj po odchode z politiky má zrejme tento človek vplyv na samosprávu, prokuratúru aj súdy.

V pondelok dorazí do bratislavskej Incheby 8 200 fliaš najlepšieho vína zo 138 krajín sveta. Od piatka do nedele ho bude degustovať 280 porotcov. Zostane po nich 4 000 litrov vína, ktoré sa vylejú do Dunaja.

Písničkář, básník, evangelický farář, ale také senátor, a svého času politický vězeň Svatopluk Karásek oslavil 18. října sedmdesátiny – oslava to byla neformální, zcela odrážející dosavadní Karáskův život, tvorbu i postoje. Zároveň dostal Svatopluk Karásek pěkný narozeninový dar – vyšla totiž definitivní verze jeho klasické desky Řekni ďáblovi ne.

Z Prahy do Bratislavy mi to ide každé dve hodiny. Posledné týždne som vo vlakoch medzi našimi hlavnými mestami takým častým cestujúcim, že by som mohol dostať nejakú množstvovú zľavu. Tie vlaky však nechodia len z Česka na Slovensko, ale omnoho ďalej. Jeden z nich končí až kdesi v Belehrade, ten, ktorým idem práve teraz, vyrazil niekedy ráno z nádherne znejúceho miesta Hamburg-Altona. Všetky však vychádzajú z Berlína a cez Prahu a Bratislavu dôjdu do Budapešti.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

Dosť presne sa pamätám na 17. november 1990. Večer sme si mali na Námestí SNP v Bratislave pripomenúť prvé výročie revolúcie. Tribúna bola obklopená niekoľkými desiatkami „národne cítiacich občanov“. Z toho davu vtedy okrem pľuvancov lietali aj kamene. Za nimi tisíce ľudí s plagátikmi na ktorých bolo „Ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť“.