Inaugurujú prezidenta. Ako na povel, na nejaký imaginárny výstrel z dela, náš syn sa prvýkrát pohne dopredu. Začína sa plaziť. Po celom byte. Naberá na rýchlosti. Žasneme. A do toho nový prezident s rukou na Ústave. Dejinný okamih. Pozerám sa po byte a tŕpnem. Hoci sme odstránili všetky nebezpečné veci, do zástrčiek napchali detské poistky, elektrické šnúry schovali pod koberec, všade vidím len samé nástrahy. Nový prezident prednáša prejav. A hneď pri ňom tá hrôzostrašná Macejková a Fico v prvom rade so sileným úsmevom niekomu niečo šepká. Ach, bože.

Vrece zemiakov, mačka vo vreci... Ani po volebnom víťazstve Andreja Kisku väčšina komentátorov budúceho prezidenta nešetrí. Akoby voľby s tým obrovským náskokom aj tak vyhral len vďaka Ficovi a mohol gratulovať len a len jemu. Istý bratislavský „arbiter elegantiarum“ dokonca nazval jeho výsledok ako prekvapivý, vzhľadom na jeho „primitívne podnikanie“. Musela som sa zasmiať – známeho experta poznám a viem, že priviedol na mizinu frajerku aj so všetkými jej úsporami a potom ju opustil. No čo, chlapec má charizmu, nemusí primitívne podnikať ako nejaký Kiska... Takmer všade tie cynické, vlažné reakcie. Do mŕtvoly si každý kopne, ale do víťaza?

Našu kapelovú skúšobňu navštívil Marián Varga. Poznáme sa už dlhšie, sme kamaráti, napriek tomu to bol sviatok. Marián nám prišiel nahrať do pesničky sólo. Už keď som prichádzala k oknám v bývalej Cvernovke, ozval sa mohutný, nezameniteľný zvuk na náš nový Hammond. (Tento Hammond, ročník 71, nám daroval Fero Čerman na koncoročnej jedličke .týždňa a týmto Mariánovým počinom ho považujeme za patrične pokrstený!) Keď sa teda ozval z otvoreného okna, plného kúdolov dymu, zvuk, ako keď niekto behá rukami aj nohami po klávesách a prepína registre, prebehli mnou zimomriavky.

Najhoršie na tom, čo ruská moc pácha na Ukrajine je, že to robí s plným mandátom od svojich občanov. Kto nebol v Rusku, neuverí. Kdesi som čítala, že na to, aby ľudstvu úplne vymazali mozog, stačia tri generácie – z deda na vnuka. Po celoplošnom brainstormingu počas troch generácií sa rodí nový človek – vylízanček bez pamäti. V Rusku sa tento experiment podaril. Listujem si svojimi cestovateľskými zápiskami z Ukrajiny a Ruska z roku 2010 a spomínam, ako ma najprv šokovali už len tie obité a predsa všadeprítomné kosáky a kladivá: „Chytili sme včera druhý dych a pred Čeľjabinskom sme neostali.

Keď som prišla z pôrodnice domov, chvíľu som sa pozerala na pákovú batériu nad drezom v kuchyni a rozmýšľala, ktorým smerom tečie studená a ktorým teplá voda. Prázdno. Moja sestra tvrdí, že pôrod je osvietenie. A to som mala pôrod, ktorý môžem považovať za životný zážitok! Tak ako iní investujú do exkluzívnej dovolenky v neznámom, krásnom svete, my sme investovali do pôrodu v neznámom, krásnom, rakúskom zdravotníctve. Pôvodne som túžila rodiť do vody, a to sa dalo v Hainburgu, v nemocnici, ktorá je od nášho petržalského bytu vzdialená pár minút autom, bez problémov.

Najlepšie o tom spieva americká kapela Indigo Girls v pesničke Shame on you – Hanba vám: „Hľadáme ilegálnych imigrantov, dovoľte nám prezrieť vaše auto/ Vravím: Ale to je smiešne, veď sme boli na tej istej lodi v roku 1694.“ Refrén už nemôže byť výstižnejší: „Uuu, lala, hanba vám!“ My sme boli na tej istej lodi toť nedávno, pred dvadsiatimi piatimi rokmi a už sme zabudli.

Čítam dve knihy: Houellebecqove Elementárne častice a knihu psychoterapeuta Erica Berneho Co řeknete, až pozdravíte. Je neuveriteľné, ako sa tieto dve knihy navzájom dopĺňajú. Eric Berne rozvíja teóriu transakčnej analýzy. Ukazuje človeka, akéhokoľvek „Jedera“, ako produkt scenára, ktorý doňho naprogramovali rodičia ešte v útlom veku. „Scenáre sú umelo vytvorené systémy, ktoré obmedzujú spontánne a tvorivé ľudské túžby a hry sú umelo vytvorené štruktúry, ktoré obmedzujú spontánnu a tvorivú intimitu.

Keď som v marci náhodou narazila na komentár Jána Čarnogurského s názvom Chvála motocyklov, len som pokrútila hlavou. Nepochopiteľný článok, ktorý sa začína vetou: „Blíži sa jar a na cestách sa objavia motorizované lastovičky,“ budil dojem prvej lastovičky stareckej demencie. Až by jednému prišlo ľúto. Pomyslela som si, koľko sentimentu sa vyplaví z mäknúceho mozgu jedného cynika a viac nad tým nešpekulovala. Omyl!

Keď pravda a spravodlivosť víťazia, je to vždy triumf univerzálny. Radosť z neho – výnimočne ešte počas života na tejto zemi – je sviatkom pre všetkých, čo ctia princípy všeobecného dobra. Preto nech mi nikto nehovorí, že kauza Bezák sa nás neveriacich netýka. Odhliadnuc od toho, že cirkev platíme všetci z verejných peňazí, týkala by sa nás, aj keby tak nebolo. Ide o človeka, ide o princíp – ide o všetko. To, akým spôsobom bol Bezák ponížený a zbavený funkcie, je presným odrazom zvrátenosti nielen cirkevnej, ale celospoločenskej.

Keď som objavila poviedky Flannery O´Connor, všetko ostatné šlo bokom. Chcela som prečítať každú vetu, čo tá žena kedy napísala. Je to, akoby ste počúvali moderný džez a zrazu objavíte Milesa Davisa. Už sa nedá vrátiť späť. Nikto nepíše tak ako ona. Tie poviedky sú ako fínska sauna. Človek sa pri každej jednej až spotí od hanby. Od strašnej hanby nad tým, že je potenciálne jednou z jej obetí. Pritom sa v tých poviedkach ani veľmi nič nedeje. Odohrávajú sa na tom najospalejšom vidieckom americkom juhu, kde život plynie ešte monotónnejšie ako u nás, medzi farmármi, alebo v nejakom smutnom zapadákove.