Je to už desať rokov, čo sa kamarátim s troma františkánmi. Nie je to len povrchná známosť. Prežila mnoho. Vyvracia všetky teórie o tom, že priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje. Niežeby sa tu, v tomto napínavom skupenstve, neobjavila aj láska, ale povzniesla sa, sublimovala kamsi do éteru a nabrala rozmer vzducholode. Som neveriaca, neverím v posmrtný život s tým istým vedomím, ja to skrátka nedokážem, ale presahu nadpozemského a vznášaniu sa na duchu verím. Za tých desať rokov som pochopila, že viera je talent, a my, čo ho nemáme, môžeme len závidieť.

Spomíname si na Petra Pišťanka. Raz ako na človeka, raz ako na spisovateľa. Ten rozdiel medzi človekom a jeho dielom je, zdá sa, priepastný. Tí, čo sa s Pišťankom dobre poznali, spomínajú naňho ako na komplikovaného človeka a hoci vzápätí dodávajú, že jeho knihy sú úžasné, ich spomienky majú iný nádych než tie čitateľské. Dozvedám sa, že Pišťanek sa v poslednom čase radikalizoval, že bol mizantrop, rasista atď. Pri blízkom človeku by ma to vážne škrelo, ale tu mi je to jedno. Dokonca sa pobavene usmievam.

Už dávno nefajčím, pijem príležitostne, z facebooku som ušla, ale závislosť sa krčí v žilách ako skrytý zápal a zrazu po vás chňapne. Odkedy mám ten múdry telefón, hltám všetky správy, aj tie, ktoré mi na nič nie sú, len čo syn zaspí, vytiahnem ho z vrecka a čítam a čítam. Nie je to skutočné čítanie. Nenasýti. Je to ako žrať čipsy. Obsedantná činnosť. Svokra zas fičí na bulvári a televízore. Citlivá, starosvetská osoba. Už vo dverách nám oznamuje, s tou zvláštnou iskrou v oku: „Dávali reportáž z detskej chirurgie, mali tam na polici vyoperované predmety, najnebezpečnejšie sú sponky, čo sa deťom v brušku otvárajú!“

Vezieme sa z rodinného pohrebu v jeho rýchlom aute. Jeho nová priateľka, Slovenka, pracujúca na vysokom manažérskom poste, sa rozčuľuje: „Akí migranti? Však to sú pestovaní ľudia, v značkových šatách, tie ženy majú dokonale vytrhané obočie, sú vyobliekané, nech mi nikto nehovorí, že sú to chudáci!“. „Aj Židovky šli do dobytčiakov v norkových kožuchoch,“ poviem a žena na chvíľu stíchne. Nie som zvyknutá na také reči, na také rýchle rezanie zatáčok, žalúdok mi pláva na vode, snažím sa pozerať pred seba a nerozčuľovať sa. On, akoby chcel zaobaliť jej reči, povie: „Predsa len to nie je sranda, vpustiť si sem toľkých moslimov.

Môj život nikdy nemal taký pravidelný režim ako teraz. Ako všetci bordelári, u ktorých sa striedajú krátke záchvaty tvorivosti s nekonečnými obdobiami letargickej apatie, nachádzam v tom ohromné uspokojenie. Náš syn je ako hodinky. Všetko chce mať v ten istý čas, presne na minútu a ja si v tom lebedím, akoby som v živote neprahla po ničom inom. Sme ako dvaja autisti. Spokojní, kým sa ryža nedotýka hrášku, kým náš život ide vykolíkovanou trasou s presne načasovanými rituálmi vstávania, mixovania ovocia, preliezok, šmýkačiek, varenia, hrania, poobedňajšieho spánku a kúpania.

„Ty Praha naša stoceckatá!“ Volali sme v eufórii ešte na Nuselskom moste, až sa nám hlava točila z odleskov kupol a striech. So Stokou naša kapela stratila domov a vzápätí ho našla v klube Vagon na Národní třídě. Hneď na prvý koncert prišiel básnik Magor, vo svojom americkom klobúku vošiel do šatne, z plátennej tašky vytiahol naše cédečká a dával nám ich podpisovať! Mysleli sme si, že sa nám sníva. Potom sa postavil pod pódium s prekríženými rukami a celý koncert tam stál ako osobná ochranka.

Zázrak. To je pre mňa včerajšia návšteva objektu bývalej bratislavskej Cvernovky. Zázrak, ktorý nepotrvá večne, ale ten zážitok je ohromný. Že sú tam ateliéry a neoficiálne galérie, to viem dávno, aj to, že tam mnohí umelci nielen tvoria, ale aj bývajú, viem, keďže naša kapela má skúšobňu priamo v miestnosti, ktorá je súčasťou bytu Blaha Uhlára. Ale to, že v Cvernovke vzniká komunita ľudí, ktorí tam existujú a tvoria spolu presne tým vysnívaným spôsobom parížskych či newyorských avantgárd, to mi došlo až včera.

Zásadný rozdiel medzi rakúskym pôrodníkom a naším je počet pacientov. Pocítila som to na vlastnej koži pri pôrode v rakúskom Hainburgu. Pán doktor Lokša, lekár pôvodne slovenský, okolo mňa krúžil ako družica, vždy sa zjavil na izbe či v ordinácii, pozeral sestričke do záznamov, všetko kontroloval a keď tam nebol, každú chvíľu telefonoval. Nebola som protekčný pacient. Nebola som dokonca ani jeho „zazmluvnená“ rodička. Len sme sa rozhodli rodiť v najbližšej nemocnici v Rakúsku a on mal na svoju pacientku čas. Cítila som sa ako vo vatičke.

Vždy, keď vidím v kalendári 14. marec, zaplaví ma pocit nechutenstva. Mierna paralýza. Tie dátumy sú v mojej pamäti zviazané v rovnakej šedivej kôpke, banálne a smutné ako staré regionálne noviny. Skupinky náckov v nich strašia za bieleho dňa v centre mesta či pochodujú vyprázdnenými ulicami v sprievode policajtov a svojich spolubojovníčok s účesmi à la helma. Alebo nás v duchu vidím na pódiu s kapelou, kým pár metrov od nás demonštrujú svoju nenávisť frustrovaní vyznávači nostalgie na cudzí úkor. Tento rok sme pred štrnástym marcom ušli.

Hybridná vojna je geniálny vynález. Zaslúžila by si pekelnú nobelovku, ak jej autorom nie je diabol sám. Veď kto mohol vymyslieť taký prostý, univerzálny vzorec, ktorým sa všetko kultúrne, vyspelé, západniarske, k čomu sme sa desaťročia obracali zbožne ako slnečnice ku slnku, zmení na prehnité a zvrátené? Čo je to za prostá a geniálna stratégia, ktorá sa šíri ako vírus a darí sa jej rozbiť všetky pestované záhradky a predzáhradky v našich hlavách silou sprostého výsmechu a spochybňovania? Bez použitia akejkoľvek fyzickej zbrane či nátlaku?