Milí priatelia, mám strach z matematiky, geometrie i vedomostných súťaží. Úzkosť vo mne vyvolávajú kružidlá, pravítka i kalkulačky. Nerád používam otrepané frázy, no tentoraz nemôžem inak: „Strach je zlý radca.“ 

Milí priatelia, dovoľte, aby som vám predstavil mojich dvoch priateľov. Kornela Frňúza a Rudiho Rusa. Kornel je dobrý chlap. Rozhlasák. Milovník kníh.

Milí priatelia, ako dobre, že existujú vône i pachy. Fascinuje ma to najmä v dokumentárnych filmoch o tuleňoch. Jeden ako druhý. Váľajú sa na skalách, majú pohodu. 

Slza dojatia sa mi zaleskla v oku pri pohľade na Roberta Fica, blížiaceho sa s kyticou (a s úsmevom!) k zachovalej vyparádenej dôchodkyni.

Milí priatelia, arogancia, to je hnusná choroba. Vyrastá z nezdravej zeminy povýšenectva. Aroganciu živia naše falošné predstavy o nás samotných. 

Milí priatelia, keď som bol malý, tak som sa vždy niekde zababral. Váľal som sa po zemi, v tráve, v bodliakoch i kríkoch. Krížom-krážom som prelietal po pieskovisku.

Milí priatelia, práve dnes som chcel písať o tom, aké je príjemné dať si šlofíka. Neverili by ste, ale „šlofíka“ oficiálne vedecké kruhy znalcov slovenčiny ignorujú. Napriek hojnému užívaniu tohto slova v hovorovom jazyku ho nenájdete v žiadnom slovníku. Niekde na internete som vyštrachal, že to môže byť české slovo a do češtiny tento pojem prenikol z uzívaného ospalého nemeckého „šláááfen“.

Milí priatelia, často sa ma pýtate, aký je Svätý Jur. Žijem tu od detstva, tu ma počali. Čo som si mal počať? Tetušky mi hovoria: „Ahoj Štefko!“ Poznám ich radosti, chemoterapie, diagnózy, psov. Dnes máme päťtisíc obyvateľov, držíme si tento počet od stredoveku. Mali sme aj právo meča. Kat stínal, aj ruky sekal, aj na dereši prášil vagabundov. Pred pár rokmi meč ukradli.

Zimný čas inšpiruje, aby som písal o kocúroch. Ich kožúšky sú fascinujúcim výmyslom Stvoriteľa. Sú snom každého dizajnéra – krásne i funkčné, zahrejú i ohúria. 

Milí priatelia, sú veci, na ktoré si v živote musíme počkať. Musíme na ne dozrieť. Musíme ich hľadať a nenachádzať. Keď ich nájdeme, musíme ich stratiť. Musíme po nich túžiť vedome i nevedome, podvedome i nadvedome, ak, samozrejme, „nadvedomé“ túženie vôbec existuje.