Už je tradíciou, že v .týždni po Bažant Pohode nenájdete príspevok od Michala. Väčšinou ho zastúpi Juraj Kušnierik, tentoraz píšem za seba, ale aj za celý tím Pohody. Mišo totiž oslavoval štyridsiatku. Deň pred štartom festivalu, takže na žiadne oslavy nebol čas. Pripili sme si kalíškom repáku, ktorý nám nechal Karolko, ladič našich klavírov. Karolko by sa bol tento rok dožil 62 rokov, pritom vitalitou a pohľadom na svet bol akoby jedným z najmladších v našom festivalovom tíme. V tomto sem patrí k tým najmladším aj Mišo.

Mali sme, my Trenčania, skutočne šťastie. Okrem toho, že sme mali Matúša Čáka a panovali sme vtedy celému vesmíru, z čoho vyplýva, že sme najšikovnejší na svete, mali sme aj CHVM. Na pódiu samé srandičky, zosmiešňovanie iných, ale aj seba, doposiaľ si spomínam na to, ako v prejave dokázali spomenúť virtuozitu takého Petra Nagya... a sála sa smeje...

Rok 2011 vojde čochvíľa do dejín. Najdôležitejšie sú stretnutia s ľuďmi. Mal som zaujímavý rok. Okolo mňa sa mihli napríklad Ota Nenbaum (áno, o ňom je tá pesnička, ktorú tak radi spievame okolo Vianoc), Jan Atϋrlich, Dan Keschön, Jens Ehádej (áno, práve jeho ospevuje Helenka Vondráčková), Dieter Moflasche (jeho prítomnosť vždy zahreje),

Poľskí džezmeni už v 60. rokoch minulého storočia vedeli, čo ponúknuť svetu: slovanskú nostalgickosť Krzysztofa Komedu, expresiu Tomasza Stańka, folklórne inšpirácie Zbigniewa Namysłowského, husľové novátorstvo Michała Urbaniaka...

Som obklopený lekármi. Napríklad môj brat Peter je lekár. Na jeho mieste by som ním už nebol. Pretože to, čo čítam o lekároch, je také urážajúce, že vydržať môže iba zopár hrdinov a samozrejme veľa odborárskych bosov. Kolektívna vina ako vyšitá, súčasnému bláznovstvu asistuje síce len malá časť, ale každý píše lekári to, lekári hento. Nikto nepíše prísne o odborároch, tých ľud naďalej miluje a rád bude nasledovať ich rady.

Ján Francisci-Rimavský je dnes ako dobrovoľnícky kapitán z obrazu Petra Michala Bohúňa možno najznámejšou osobnosťou slovenských dejín.

Písať o cestovnom ruchu na Slovensku a jeho problémoch je ako púšťať si starú obohranú gramofónovú platňu. Pri platni je jasné, že jej kvalita sa už nezlepší.

Kauza Gorila je po únose Michala Kováča mladšieho najväčším škandálom od novembra 1989. Tento spis hrozivým spôsobom potvrdzuje, že väčšina slovenských politikov je napojená na oligarchov, ktorí si tu rozparcelovali celú krajinu.

Zomrel Jožko Špalda. Letec. Dokonca bývalý vojenský letec. Šéf letiskovej veže na letisku v Trenčíne. To bolo jeho kráľovstvo. Letci sú zvláštni ľudia. Očakával by som uletené povahy, takých trochu bláznov, veď, kto už môže dobrovoľne pravidelne sadať do niečoho takého obrovského a ťažkého, ako je lietadlo a veriť, že sa to bude vznášať.

Milujem slobodu. Pre dobro sveta som ochotný obetovať všetko. Ale všetko má svoje hranice. Predstavte si takú nehoráznosť. Pred desiatimi rokmi narazia nejakí „určite, ak to vezmeme zo správneho uhla pohľadu, spravodlivo rozhorčení ľudia“ do symbolu pyšnosti kapitalizmu, zomrie tam nejakých zopár tisíc ľudí a čo sa stalo? Nútia ma chodiť (vraj pre moje dobro) na letisku päť metrov bez topánok!