Z blata do kaluže sme sa dostali. Alebo, inými slovami, rovnomenne s názvom nového filmu Zuzany Piussi, od svitu do mrku sa potácame už niekoľko rokov Od Fica do Fica. A je to potácanie tristné. Nedôstojné. Rozčuľujúce. Nerozumné. A na dne ešte stále nie sme.

Nestáva sa tak často, aby vás nejaký politik dojal až k slzám. Bývalej slovenskej premiérke Ivete Radičovej sa to podarilo. V zlatej žiariacej sále na pražskom Žofíne mi pri rozhovore na otázku, prečo sa nechce stať slovenskou prezidentkou, s takou obrovskou podporou, akú má dnes, dlho odpovedala.

Konferencia v Hamburgu. Mladý prednášajúci z univerzity prednáša festivalovým promotérom, čo je pekná zmes ľudí, zväčša nadšencov rôzych hudobných a módnych smerov všetkých generácií . Vedec je presvedčivý, aj keď mi trochu prekáža také to potvrdzovanie úplných samozrejmostí po každej druhej vete... „am I right?“... tajomné ticho, až kým sála nezabručí rozpačité polozborové „yes“. Tajomný výraz nasvedčuje, že príde niečo veľké.

Mám Rusov rád. Ale nemám rád Rusko. Najmä to dnešné, zákerne diktátorské, mafiánske, niekde v hĺbke stále totalitné, to Rusko, z ktorého k nám v dnešnej putinovsko-medvedevovskej konštelácii nemôže prísť nič dobré. To neznamená, že k nám z Ruska nemôžu prísť dobrí Rusi, pretože tých je aj v dnešnom Rusku veľa. Problémom však je, že k nám prichádzajú a zrejme v omnoho väčšom množstve, aj zlí Rusi. Prichádzajú nielen so svojimi miliónmi a niekedy aj miliardami dolárov, ale aj so svojimi východnými spôsobmi. Tie spôsoby spočívajú v presvedčení, že kúpiť sa dá všetko, že demokracia a právo sú len škrupinky, polícia je neškodná, zákony ohybné a politici úplatní.

Milujem New York. Áno, v metre kde-tu behávajú životaschopné potkany. Na bežný nákup treba odborné znalosti, pretože geneticky modifikované potraviny v USA stále nemajú jasné označenie. Januárová samovražda hackera a aktivistu, 26-ročného Aarona Swartza, mnou bytostne otriasla.

Všimli ste si, že architektúra okolo nás je čoraz masívnejšia, hrubšia, uzavretejšia? Štíhlosť a vzdušnosť stavieb minulého storočia, doby optimistickej viery v technologický pokrok a nevyčerpateľnosť zdrojov, sa už z projektov dnešných architektov vytráca.

Asi si väčšina z vás nedokáže predstaviť, čo je to existovať takmer tri týždne bez teplej sprchy. A existovať bez nej v Himalájach na konci novembra. Aj keď väčšina minihotelíkov na treku okolo Annapurny sľubuje „hot shower 24 hour" márne vysvetľujem svojim turistom, že je to „poloodrb“ a znamená to, že prevádzkar má jeden minipidi solar panel a teplú sprchu schytajú maximálne tak prví traja ľudia, čo prídu, a aj to len pred treťou hodinou, kým ešte svieti slnko. Ja už som sa tými rokmi tu naučila neumývať. Čovek, ktorý sa chce v Himalájach stále umývať, zaručene ochorie. Či už mu ide teplá voda, alebo nie. Týždeň vydržím v pohode, merino vlna nesmrdí a prach sa dá oprášiť.

Často počuť názor, že mladí ľudia potrebujú získať kvalitné vzdelanie, aby sa dobre uplatnili na trhu práce. Jedným dychom sa zvykne dodávať, že práve preto je nutné konečne niečo urobiť pre skvalitnenie nášho školstva. Ak vám táto implikácia pripadá správna, usvedčuje vás tak trochu z myslenia hodného minulého storočia. Dokazuje totiž, že ešte stále máte problematiku vzdelávania automaticky a nerozlučne spojenú iba so školou a so školstvom. Pred sto rokmi možno naozaj platilo, že keď sa chcel niekto čosi naučiť, jedinou reálnou možnosťou bolo absolvovanie formálneho vzdelávania v škole. Táto inštitúcia si tak po stáročia udržiavala absolútny monopol na vzdelávanie. Niečo sa dalo naučiť aj z kníh a časopisov, no v porovnaní s dneš¬kom ich bolo málo a neboli zďaleka také dostupné.

Uplynulý týždeň radím medzi mimoriadne poučné obdobia, keď aj my, ľudia po štyridsiatke, zisťujeme zas a znova, ako málo vieme o svete. Nedeľa. Pochod slušných ľudí. Páči sa mi to označenie, so slušnosťou je to podobné ako s múdrosťou, každý si totiž myslí, že jedného i druhého má oproti druhým viac. Už vieme, že do kategórie slušný človek sa dostanete, ak máte nepríjemných susedov, to z vás robí niečo viac a môžete sa spojiť hoci aj s fašistami, stále ste dobrý a slušný občan. Ešte dane, treba platiť dane, to z vás tiež robí slušného človeka, to nič, že dane platia aj mafiáni, sú to zaiste slušní ľudia.

Koncom augusta sme v sýrskom mestečku Atme fotografovali dezertérov zo sýrskej vládnej armády. Mnohí z nich svoj útek plánovali niekoľko mesiacov, pretože nechceli už dlhšie zabíjať nevinných. Keď odhodili uniformu Assadových ozbrojených síl, stali sa z nich štvanci. Teraz so zbraňou v ruke bojujú proti nenávidenému režimu a dúfajú v jeho skorý pád.