Keď píšem tento text, netuším, či sa tomu pánovi podarilo v sobotu dobre poupratovať „komunálny odpad“, ktorý má na svojom novonadobudnutom pozemku v Krásnohorskom Podhradí. Pozrela som si deň predtým jeho prezentačné video k tejto akcii. Ako vlastník obhajuje svoje nespochybniteľné právo upratať si na svojej parcele, ktorá je v katastri nehnuteľností stále vedená ako trvalý trávnatý porast. A hoci médiá vraj proti nemu vedú dezinformačnú kampaň, on iba bráni svoje právo, dať svoju parcelu do takého stavu, aby sa neporušoval zákon. Teda aby jeho pozemok bol opäť pozemkom iba s trvalým trávnatým porastom. Žiadne načierno postavené chatrče tu teda nemajú čo robiť.

Vyrážam na výlet svojich snov. Vyrážam do neznáma a nebojím sa, lebo tá neznáma zem mi vŕta hlavou už 5 rokov. Keď som prvýkrat videla film Himalaya, rozhodla som sa ostať v Nepále a ísť tam, kde zastal čas, kde je len to, čo si ľudia vypestujú, vyrobia alebo vymenia za soľ. Tam, kde sú karavany jakov, domčeky z kamenia bez okien a kde ženy nosia v ušiach veľké tyrkysové náušnice. Tam, kde ešte stále existuje mystické šamanistické náboženstvo Bon, ktoré s príchodom buddhizmu v Tibete celkom zmizlo. Zachovalo sa však tu, v zázračnej zemi Dolpo.

Píše blog, ktorý čítajú milióny ľudí po celom svete a vďaka tomu sa stala najznámejšou tvárou slobodnej Kuby. Nedávno dostala povolenie vycestovať a okrem Brazílie a Mexika navštívila aj Prahu. Má prenikavý pohľad a ohromne dlhé vlasy. Naša stĺpčekárka Yoani Sánchezová.

Fero Guldan píše o klamaní, s ktorým máme normalizačné skúsenosti – od tej prvej, keď sa okupanti stali bratskou pomocou. Zuzana Piussi hovorí, že momentálne sme vo fáze čínskeho kapitalizmu, ktorý je normalizáciou, kde si môžeš kúpiť, čo chceš. Fedor Blaščák uvažuje o dnešnej dobe ako neonormalizácii, o tom, že ktosi vo funkcii má moc rozhodovať z nadradenej pozície, lebo vrchnosť a moc vnímame stále silne hierarchicky, o známostiach a systéme osobných lojalít.

Šunkovopenová rolka. S chrenom. Chobotničkový šalát. Rukola s carpacciom, parmezánom a artičokmi. Nakladaný kozí syr s olivami. Gaštanové pyré so šľahačkou. Papájovo-avokádový šalát. Sviečkovica na hríboch. Palacinky s javorovým sirupom a pekanovými orechmi. Prasacia hlava. S ušami. Beriem si na tanier suchý croissant a odchádzam sa schovať do kútika. Nie, nie som anorektička, ani odporca exotickej kuchyne (práve naopak), som len obyčajný nervák a desí ma pohľad na veľa jedla.

Som síce český vlastenec, ale niektoré veci majú jednoducho lepšie inde. Celkom určite to platí o adventných vianočných trhoch, ktoré tu v Česku robiť nevieme. V Prahe sa navyše ich organizovania zmocnil kolotočiarsky klan Kočkovcov a ja si jednoducho nemôžem pomôcť, tú kolotočovú pachuť tam jednoducho cítim. Preto sa za predvianočnou atmosférou vydávam za hranice, kde to kolotočiari neovládli. Mám dávne a stále krásne spomienky na vianočné trhy v Krakove, celkom sa mi páčili pred nejakými dvoma rokmi neveľké, ale aj tak podarené vianočné trhy v Budapešti, pekné je to aj vo Viedni.

Inštitút finančnej politiky pri ministerstve financií a jej šéf Martin Filko vydali analýzu efektívnosti slovenského zdravotníctva. Odborná verejnosť očakávala argumentáciu k zámeru vlády, zaviesť na Slovensku systém jednej zdravotnej poisťovne. Analýza sa na stole objavuje až 5 mesiacov po tom, ako sa predseda vlády rozhodol pre monopolizáciu zdravotného poistenia. Podstatný záver neprekvapuje: analýza nepotvrdila, že by zavedenie jednej poisťovne bolo pre Slovensko výhodné. Zoštátnenie poisťovní je teda predovšetkým ideologický, nie odborne podložený zámer. Analýza však konštatuje, že efektivita slovenského zdravotníctva po roku 2004 poklesla. Vychádza pritom z pochybných súvislostí a argumentuje na pochybných dátach.

Balónové pánske plášte, šarmantné pánske klobúky, ktoré sa dali tajomne posunúť do čela, aby mohol tvár zahaľovať tieň, ošarpaná, ešte stále povojnová metropola, typický pražský pavlačový dom, po uliciach jazdia pôvabné veterány, niektoré číhajú za rohmi budov, sú tmavé a za tmy pomerne nenápadné.

O chvíľu bude mať šesťdesiat a už dávno nie je tým stále mladým chalanom z bratislavskej ulice, no keď sa s ním bavíte o hudbe a o jeho milovaných The Beatles, má v očiach nadšenie ako tínedžer, ktorý odohral svoj prvý koncert. Miro Žbirka.

Keď sa povie Daniel Lipšic, vybaví sa obraz politika, v ktorého kariére stále prevažujú klady nad zápormi. To je na Slovensku veľká vzácnosť. Žiaľ, radikálny krok, ku ktorému sa nedávno odhodlal ? založenie vlastnej strany ? ho môže tejto výnimočnosti ľahko zbaviť.