Šunkovopenová rolka. S chrenom. Chobotničkový šalát. Rukola s carpacciom, parmezánom a artičokmi. Nakladaný kozí syr s olivami. Gaštanové pyré so šľahačkou. Papájovo-avokádový šalát. Sviečkovica na hríboch. Palacinky s javorovým sirupom a pekanovými orechmi. Prasacia hlava. S ušami. Beriem si na tanier suchý croissant a odchádzam sa schovať do kútika. Nie, nie som anorektička, ani odporca exotickej kuchyne (práve naopak), som len obyčajný nervák a desí ma pohľad na veľa jedla.

Bol neporovnateľne čistejší ako všetci ostatní. Mal iné, inteligentnejšie oči, a najmä nežobral. Nepýtal si peniaze ani keksíky, iba sa ma spýtal, ako sa mám, a potom si požičal moj mobil, aby zavolal domov mame. To je ďalšia nezvyčajná vec. Thamelskí chlapci nevolávajú domov. Nehovoria o svojom detstve ani o svojej mnulosti, a to najmä preto, aby si to nepripomínali. Žijú na ulici, spia na ulici na kartónoch, pritúlení k svojim spolupútnikom, pouličným psom a fetujú lepidlo z vrecka. V noci žijú a cez deň spia. V noci sa spať nedá – je zima.

Keby sa to nestalo mne, asi ani neuverím, že sa to môže stať. Sedela som vysoko na nadrozmerných schodoch obrovského chrámu, zasvätenému Shivovi, a z výšky pozorovala bežný podvečerný ruch na námestí.

Kemp sme si zložili priamo pod posvätnou Krištáľovou horou. Bol spln. Mesiac osvetľoval horu a naše oddychujúce kone. Sedem z nich sa niekam stratilo, naši koniari strávili celú noc behaním po kopcoch. Vonku však bolo svetlo a…úplne magické. Nevieme, čo od toho buddhistického festivalu, čo sa tu v 4 100 metroch v Nepále koná raz za 12 rokov, čakať. Už v noci sme registrovali stovky malých svetielok. Pútnici sa vybrali na koru – krúženie okolo posvätnej hory, ktoré trvá 12 hodín a treba prekonať dve vyše 5 000-metrové horské sedlá. Niektorí pešo, iní modliac sa a hádžuc sa o zem pri každom kroku. Keď sme ráno zišli do Shey Gompy na miesto samotného festivalu, ocitli sme sa v nejakom bizarnom filme.

Nikde na svete som nevidela spoločnosť, v ktorej by si ľudia navzájom finančne pomáhali tak ako tu, v Nepále. Aj tí chudobní. Kade chodím, počúvam šialené príbehy. Môj kamarát Buddha mi na otázku, kde je tak dlho jeho mama, odpovedal: „Momentálne pracuje v Ománe. Nezarába veľa, len 100 eur mesačne ako upratovačka.” „Ale veď toľko sa dá zarobiť aj tu, tak prečo je tam?” pýtam sa nechápavo.” No, lebo bratranec ju uviedol ako ručiteľa, keď si požičiaval peniaze v dedinke, odkiaľ pochádzame, aby mohol začať nový život v Hongkongu.” Ešte stále to neviem pochopiť. „Ručiteľa?

Nespoznala som ho. Nespoznala som svoje milované Kathmandu, keď sme prilietali. Obvykle býva prvým pohľadom, po tom, čo sa železný vták prederie mrakmi, suchá krajina tehlovej farby. Prach, neomietnuté tehlové domy, suchá prašná zem a hustá vrstva smogu, ktorá znemožňuje vidieť svet v inej ako hnedosivej farbe. Keď sme však prileteli dnes, chvíľu som mala pocit, že sme niekde inde, niekde v Amazónii. Celé údolie bolo zelené. Pôda okolo runwaya, inokedy prašná a popraskaná, sa dnes topila v záplave zelenej trávy, kríčkov a kvetov.

Ocitli sme sa na vesmírnej stanici. Bolo tam len osem stupňov a my sme mali len tričká. Všetko okolo nás svetielkovalo, všetko sa lesklo a bolo neuveriteľne čisté. Až som sa bála chytiť zábradlia pri pohyblivých schodoch, že ho zašpiním. Vo vlasoch som mala nepálsky prach a špinu a mala som pocit, že každým svojím krokom kontaminujem prostredie. Samozrejme, vesmírna stanica bola plná vesmírnych ľudí. Zvláštna sorta. Keď kráčajú, pozerajú sa do zeme alebo do smartphonov. Snažila som sa zachytiť niečí pohľad, ale márne.

Je to možné, že až krátko pred tridsiatkou prichádzam na to, ako to funguje v tých mužsko-ženských hrách? Viacerí mi už vraveli, že si žijem vo svojom vzdušnom zámku, totálne oddelená od reality, že naivne verím každému, že by som sa mala vrátiť na zem...ale je fakt, že predsa len som na tejto zemi už skoro tridsať rokov, a ešte stále ma vedia prekvapiť veci, s ktorými sú zrelé 15-tky totálne uzrozumené.

Reťazec situácií, ktoré väčšina ľudí neznáša. Pre mňa majú vôňu domova. Batožina na vozíkoch, hrkotanie koliesok na kufríkoch príručnej batožiny. Ešte aj predražená letisková káva má chuť dobrodružstva. Rad na check-ine a rozjímanie nad tým, kto asi kam ide. Rodinky na letné pobytové destinácie, deti s ružovými kufríkmi, backpackeri s podobne zababraným ruksakom, ako mám ja, vystrojení outdooristi v trekingovej obuvi a goratexe, manažéri v oblekoch a kravatách na prioritnom check-ine...

Sú v živote veci, ktoré svojou ľahkosťou ten život odľahčia. Život ťažký a miestami trpký. Kráčala som ulicou, zamyslená, vážna, a veľmi zaujatá svojimi problémami. Vtom som zbadala pred sebou jeden z tisícov identických taxíkov – Maruti Suzuki, najčastejšie biely, niekedy červený. V jeho útrobách bola natlačená nepálska rodinka a v kufri bola...koza. Živá koza. Pozerala sa na mňa cez zadné okienko. Musela som sa pousmiať. Jej krikľavozelené oči sa do mňa zabárali – isto išla na bitúnok.