​Dobrý deň, Slovensko nemá veľa ľudí, ktorých život je konzistentný a ktorých aktivity významne prekročili naše hranice. V týchto dňoch sa jeden z nich dožíva 80 rokov a nový .týždeň ho považuje za natoľko dôležitého, že sme mu venovali celú obálkovú tému. Volá sa Martin Bútora, je spojený s Novembrom 1989, so zrodom občianskej spoločnosti na Slovensku a tiež s naším ukotvením v slobodnom svete. K jeho životu napísali svoje texty 20 ľudia, vrátane Petra Pitharta, Martina Hubu či Zuzany Kronerovej. Želám vám naozaj dobré čítanie.​

Aká je rola jedného človeka pri páde komunizmu? A akú váhu má jeho následné pôsobenie pri vzniku občianskej spoločnosti alebo pri ukotvení Slovenska v slobodnom svete? Príbeh Slovenska na to znovu odpovedá.

Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

Inak sa bilancuje súkromne a inak verejne. Inú gratuláciu prednesieme v bezpečí vlastného bytu, inú pred očami divákov. A úplne iný žáner je, ak blahoželanie, laudácia, je súčasne žánrom verejným i osobným. Ale toto iné nemôže byť. Priestor verejný je tu zároveň aj priestorom osobným.

Sedeli sme u nás doma. Martin sa tlačil s ďalšími na gauči, s chuťou jedol dobroty, ktoré boli na stole. Bol sústredený, ale často sa usmieval. V najsilnejších momentoch šúchal nohami a od radosti takmer nadskakoval.

Texty venované významným ľuďom pri príležitosti ich životných jubileí sa ľahšie píšu, keď autori osobne poznajú tých, o ktorých píšu. Vtedy netreba nič fabulovať, prikrášľovať alebo nebodaj vymýšľať. Iba si treba dobre zaspomínať a na nič nezabudnúť.

Písal sa apríl 1965. Na pôde Vysokoškolského výboru ČSM na Filozofickej fakulte UK sa ako jeho nový člen zoznamujem s o polroka starším poslucháčom Katedry filozofie, pôvabne ráčkujúcim Martinom Bútorom. Dodatočne zisťujeme, že sme obaja približne v rovnakom čase navštevovali strednú školu P. Jilemnického v bratislavskom Starom Meste. Dosť na tom, že naše životné príbehy sa v tej chvíli osudovo pretli a ostávajú pevne do seba zakliesnené už desiatky rokov.

Martina Bútoru poznám šesťdesiat rokov. Keď som v roku 1964 začal študovať na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Martin bol o tri ročníky vyššie a študoval iný odbor, ale veľmi rýchlo sme sa našli – spájal nás záujem o súčasné umenie. Naša literatúra, hudba, divadlo, výtvarné umenie, skrátka naša kultúra, najmä tá mladá, v tom čase odstraňovala nánosy stalinistického schematizmu, ktoré na nej zanechali päťdesiate roky.

Není obvyklé, aby jeden člověk obstál v tolika různých profesích, převlecích chtělo by se říci. Od vlivného novináře, terapeuta, sociologa, k revolucionáři, poradci prezidenta, řediteli think tanku, velvyslanci, prezidentském kandidátovi, prvotřídnímu politickému analytikovi i publicistovi, a v neposlední řadě i literátovi a dramatikovi. A nemůžeme nechat stranou množství knížek, studií, výzkumů a veřejných vystoupení, i kulturních a uměleckých projektů.

S Martinom som sa prvýkrát stretol ako študent (on si to asi nepamätá) koncom osemdesiatych rokov v budove Filozofickej fakulty UK na Šafárikovom námestí v posluchárni na piatom poschodí na seminári organizovanom neortodoxnými sociológmi z Katedry sociológie (pravdepodobne) Ivetou Radičovou, Soňou Szomolányiovou a Vladom Krivým.