Organizátori Dúhového pochodu majú dôvod na spokojnosť: od tejto sezóny možno definitívne povedať, že ich požiadavky sa stali pevnou súčasťou verejnej debaty. A tak čoraz väčšmi budú polarizovať prívržencov aj odporcov „dúhových“ cieľov a zároveň nabádať váhavejších k jasnejšiemu postoju.

Ak prvá demokratická dvadsaťročnica mala politika, ktorý nebol prezidentom ani premiérom, a jeho meno dejiny nezabudnú, tak je to Ivan Mikloš. Ako kľúčová postava ponovembrovej transformácie Slovenska stál pri všetkých nevyhnutných reformách, ktoré posúvali krajinu vpred. Ak si odmyslíme z dvoch Dzurindových vlád ktoréhokoľvek ministra, stále dostaneme– plus-mínus – Slovensko v dnešnej podobe. Až na jednu výnimku. Je ňou Ivan Mikloš.

Tlačiarne každodenne chrlia tisíce nových vizitiek. Valce už sú unavené z ustavičného odtláčania rovnakých slov: account, manager, junior, senior, product, brand, executive. Stále dookola, až to vyzerá, že toto sú pracovné zaradenia, z ktorých povstal svet.

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.

Situácia je dnes ešte vážnejšia než pred rokom, keď sa Grékom štáty eurozóny zložili na ich účet a dočasne tak zabránili ohrozeniu eura a rozpadu Európskej únie. Kúpili si čas, no skutočné riešenie problému stále neponúkajú.

Boli to dobré MS. Hra, atmosféra, štadióny, organizácia, všetko sa podarilo. Naši vypadli priskoro, aj herne sa skôr trápili, ale práve oni sa nakoniec stali súčasťou úspechu. Toho najväčšieho.

Ginsbergovo Kvílení je stále aktuální –i po padesáti letech Přestože Allen Ginsberg napsal svou dlouhou báseň Kvílení již v roce 1955, nepřestává být aktuální – a to nejen pro své literární kvality. Důkazem je i stejnojmenný večerní film, pojednávající nejen o jejím vzniku, ale také soudním procesu, který její vydání provázel.

Predseda Zahraničného výboru NR SR František Šebej tvrdí, že pôvodná profesia – psychológia, mu v politike ani v parlamente nijako nepomáha, i keď ho stále baví. Rád o nej číta, najmä o tých oblastiach, kde sa prelína s inými vedami.

Po likvidácii Usámu bin Ládina je svet o čosi bezpečnejší, spravodllivejší a predvídateľnejší ako predtým. A sieť al-Káida, ktorú bin Ládin urobil svetoznámou, je bez neho nepochybne slabšia, hoci bol posledné roky viac symbolom ako reálnym vodcom. Amerika ukázala bin Ládinovou likvidáciou, že má dostatok vôle na to, aby aj po desiatich rokoch „vrátila úder“, a že ten úder vie stále zasadiť. Niektorých fanatikov to ešte viac naštve, väčšinu to však môže pribrzdiť. Na miesto zabitého šejka a jeho rozprášenej organizačnej štruktúry sa istotne budú tlačiť iní ambiciózni smrťožrúti. Bin Ládinov koniec je tak viac víťazstvom Západu ako prehrou radikálneho islamu.

Po veľkom rozbehu vo februári 2011 a po protivlne, ktorá prišla v marci, je skóre v arabskom svete nerozhodné. Nepokoje, plné ulice a streľba do demonštrantov sa stali štandardom. To, čo na začiatku vyrážalo dych – vo väčšine arabských krajín demokratické povstania neexistovali – vstúpilo do každodenna. S odstupom pár týždňov je však ťažké udržať si prehľad, kde sa čo deje.