Koronakríza u nás na chvíľu vytesnila akúkoľvek debatu o zahraničnej a európskej politike. To však neznamená, že nie je o čom debatovať. Naopak, prichádzajú veľké otázky.

Pandémia Covid-19 je ďalšia zo série rán predstave dejín ako pomalého samopohybu smerom k pokroku. Rovnako ako pád berlínskeho múru nebol koncom histórie, neboli ním ani predošlé úspechy vakcín.

Sledujúc titulky v novinách, pandémia COVID-19 sa zdá len šumom v pozadí vzťahov medzi Matovičom či Sulíkom, rozpadu Smeru, debaty o nedeľnom predaji či harašenia so zákazom interrupcií a umelého počatia.

V roku 1968 využil Nixon vlnu násilností na to, aby sa ukázal ako kandidát „práva a poriadku“. Akokoľvek to Trump opakuje, na „tichú väčšinu“ nemá rovnaký efekt.

Prvým úderom Trumpovi je kniha môjho bývalého kolegu z AEI Johna Boltona, ktorý bol poradcom pre národnú bezpečnosť. Po Boltonovi som po jeho odchode do Bieleho domu „zdedil“ stôl, no málokedy som s ním súhlasil.

Americkí konzervatívci dlho živili karikatúru dominantných médií ako beznádejne ideologicky zaujatých. Bola by škoda, ak by sa táto karikatúra mala stať realitou práve v čase krízy dôvery v médiá.

Jedným z najpozoruhodnejších momentov protestov v Spojených štátoch bolo zhromaždenie na blahobytnom washingtonskom predmestí Bethesda, kde sa kľačiaci demonštranti vzdávali svojho „bieleho privilégia“.

TTIP bola ambiciózna obchodná dohoda medzi Spojenými štátmi a EÚ v pokročilom štádiu vyjednávania. No Donald Trump sa stal prezidentom a oznámil, že o ňu USA nemajú záujem.

Ráno po Trumpovom zvolení som pre Politico napísal článok, že Európa sa musí začať pripravovať na budúcnosť bez USA. Ani po troch rokoch si Európania neuvedomujú vážnosť situácie.

Nové politické strany presvedčili kandidovať do volieb aj významné osobnosti, ktoré doteraz pôsobili v zahraničí.