S Martinom som sa prvýkrát stretol ako študent (on si to asi nepamätá) koncom osemdesiatych rokov v budove Filozofickej fakulty UK na Šafárikovom námestí v posluchárni na piatom poschodí na seminári organizovanom neortodoxnými sociológmi z Katedry sociológie (pravdepodobne) Ivetou Radičovou, Soňou Szomolányiovou a Vladom Krivým.

V týchto dňoch si pripomíname výročie Nežnej revolúcie. Na námestiach sme si vybojovali slobodu, časti ktorej sa dnes dobrovoľne vzdávame, pretože koketujeme s neslobodnými režimami. Za 35 rokov sme mnohé boje vyhrali a mnohé aj prehrali.

Čo sa zmenilo od Novembra 1989? Čo zostalo? V čo sme vtedy dúfali, a o čo nám ide dnes? Aké sú úspechy a neúspechy? Odpovedajú osobnosti a aktéri revolučných udalostí.

Verejnosť proti násiliu bola kľúčovou politickou silou Novembra 89 na Slovensku. Martin Bútora bol jedným z kľúčových ľudí Verejnosti proti násiliu. Mnohí z členov VPN sa neskôr ideám Novembra spreneverili, často brutálnym spôsom. Martin Bútora nikdy. V týchto dňoch sa dožíva osemdesiatich rokov.

Pred niekoľkými týždňami som písal Lucii Piussi, že Blaha Uhlára nepoznám. Prekvapilo ju to, a prekvapilo to aj mňa. Ale stalo sa.

V najbližších dňoch ma čakajú dve verejné udalosti, kde budem mať príhovor. Na tej tretej budem iba mlčky postávať.

Prečo nikto z verejných činiteľov neháji právo Izraela brániť sa a namiesto toho obhajujú údajnú genocídu Palestínčanov.

Na Slovensku je po druhej volebnej prehre v demokratickom tábore „blbá nálada“. Treba sa odsťahovať? Žiť len svoj osobný život? Alebo si pripomenúť, že aj po najtvrdšom mečiarizme svitla nádej? Martin Bútora, František Mikloško a Peter Zajac.

Je logické lámať nad demokratickým potenciálom Slovenska palicu? Nie. To, čo spôsobilo pád mečiarizmu, nám môže pomôcť znovu. Osviežme si pamäť.

Ešte nedávno som si myslel, že viera dáva nádej, dnes to vidím naopak – potreba nádeje stvorila viery. Mnohé viery.