Mottom Spojených štátov amerických je veta „E pluribus unum" (Z mnohosti jediné). Mottom Európskej únie je veta „In varietate concordia", ktorá sa oficiálne prekladá ako „Jednotní v rozmanitosti". Bolo by ťažké vystihnúť rozdiely medzi americkým a európskym modelom ešte jasnejšie, než to vyjadrujú tieto heslá. USA sú taviacim kotlom, zatiaľ čo Európa je mozaikou rôznych národov a kultúr, ktorá sa počas svojich dlhých dejín vyvíja.

Draghiho ECB bude neobmedzene skupovať dlhopisy, Ústavný súd v Karlsruhe odobril trvalý euroval, v Holandsku utrpeli porážku euroskeptici, Barroso a Rompuy navrhujú federáciu s bankovou úniou a spoločným ručením za dlhy. Trend sa zdá jasný. Ale je tu jedna prekážka – rastúci nemecký hnev.

Prísľubom neobmedzených nákupov vládnych dlhopisov od členských štátov eurozóny sa Európskej centrálnej banke podarilo upokojiť trhy. Držiteľov dlhopisov totiž ubezpečila, že bremeno splátok v prípade nutnosti ponesú daňoví poplatníci a penzisti v doposiaľ zdravých ekonomikách eurozóny.

Ešte pred desiatimi rokmi bolo Nemecko „chorým mužom Európy“. Dnes je všetko inak. V móde už nie je anglosaská liberálna ekonomika, ale nemecký model. Ako sa to vlastne stalo? A vydrží to tak aj ďalšie desaťročia?

Úrokové sadzby verejného dlhu v rámci eurozóny sa opäť rozšírili a svojou úrovňou pripomínajú stav pred zavedením eura. Rozdiely v platobných bilanciách sa ustavične zvyšujú. Totálna dlhová kríza si razí cestu od periférie k jadru a odliv kapitálu sa zrýchľuje. Z Talianska a Francúzska už od leta uniklo v čistých hodnotách 300 miliárd eur.

Angela Merkel odolala tlaku južnej Európy: nebudú eurobondy. Pre trhy je to sklamaním, ale pre tie krajiny neexistuje žiadny iný spôsob sebaobnovy, len trpezlivo vytrvať v disciplíne a ukončiť laxné rozpočtové hospodárenie.

Azda v žiadnom štáte eurozóny neprebieha taká ostrá a vzrušujúca diskusia o eurovale či budúcnosti eura ako v Nemecku. V krajine, ktorú jej elity tradične vnímali ako motor európskej integrácie a stability, akoby zrazu padli všetky tabu.

Do roku 2010 sa Európa mala stať „najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou vedomostne orientovanou spoločnosťou na svete“. Tak znelo oficiálne vyhlásenie Európskej komisie v takzvanej Lisabonskej agende v roku 2000. Od toho odvážneho prísľubu prešlo desaťročie a dnes je to už oficiálne: Európa nie je šampiónom v raste, Európa v raste prepadá. Kým súčasné členské krajiny EÚ zaznamenali za posledných desať rokov rast 14 percent, Severná Amerika zaznamenala 18 percent, Latinská Amerika 39 percent, Afrika 63 percent, Stredný východ 60 percent, Rusko 59 percent, Singapur, Južná Kórea, Indonézia a Taiwan 52 percent, India 104 percent a Čína 171 percent.



Najhoršia povojnová svetová finančná kríza sa skončila. Prišla náhle v roku 2008 a približne po 18 mesiacoch zmizla takmer tak rýchlo, ako prišla. Dlhová kríza však pokračuje.