Postup amerického prezidenta Donalda Trumpa v medzinárodných otázkach je podľa niektorých analytikov úplne chaotický a väčšiu stratégiu alebo ideu by sme za ním ani hľadať nemali. Je to však skutočne tak?

Súboj medzi novinárskou slobodou publikovať vládne tajnosti a schopnosťou prezidenta používať svoje tajomstvá ako predĺženú ruku politiky je hlavným námetom politického trileru Stevena Spielberga natočeného podľa skutočných udalostí okolo kauzy Pentagon Papers.

Minulý rok byl jedno velké překvapení. Co událost, to dechberoucí rána na solár. Jinak, než předpovídaly průzkumy, dopadly všechny projevy lidové vůle: brexit, Trumpovo zjevení, ústavní referendum v Itálii, ba i rakouské prezidentské volby.

V uplynulých týždňoch svet znervóznel pri čínskych bojových tancoch okolo Taiwanu. V tom istom čase sa však v pozadí vynára ďalšia, u nás z času na čas zabúdaná, či takmer zabúdaná konfliktná línia – medzi Čínou a Indiou.

Z troch slov v nadpise je najdôležitejšie to posledné. Ale kto je Európan? Existuje vôbec? Otázky naliehavé najmä teraz.

Helmuta Schimdta som nikdy osobne nezažil, a predsa som mal pocit, že sa poznáme. Spolu s ním odišla jedna veľká epocha.

Či je v Bielom dome republikán, alebo demokrat, americkí libertariáni sú vždy nespokojní s americkou zahraničnou a bezpečnostnou politikou. Skepticky vidia akúkoľvek aktívnu rolu, ktorú by Amerika mohla vo svete zohrávať.

Príbeh nového priezviska, Klub nenapraviteľných optimistov a Jabloň v zime. To sú knihy, ktoré si získali vašu najväčšiu čitateľskú pozornosť.

Moja „americkosť“ odštartovala v Rusku celonárodný spor. V učebniciach sa objavila otázka, či je podľa študentov správne, že som sa stala americkou občiankou. Môžete hádať, ako odpovedali ľudia, najmä tí zo sovietskej generácie.

Európa by sa nemala pozerať na Spojené kráľovstvo ako na trestanca, ktorý utiekol z väzenia, ale ako na potenciálneho krajana. A Spojené štáty v tom majú hrať významnú rolu.