Nie je to veľmi populárne, priznávať sa k tomu, ale ja naozaj neviem, čo sa opýtať umelej inteligencie. Mnohí známi sa jej dennodenne pýtajú, no ja som stále akosi v rozpakoch a kladiem si otázku, že akú otázku jej položiť, aby som sa tiež niečo spýtal.

Dlhé cesty vlakom majú niečo do seba. Človek sa usadí a predstava, že ide kamsi do neznáma, alebo teda ide domov a bude to trvať dlho, ho uvedie do stavu, keď sa v ňom otvára priestor na úplne inú než všednú debatu o tom, čo všetko u nás nefunguje.

Mám takú drobnú vedeckú výzvu, ktorá už možno aj bola naplnená, len ja to pri svojej nevzdelanosti neviem. Ale bolo by skvelé napísať dejiny ľudského plaču. Máme už dejiny účesov, módy, chôdze, rôznych zvykov... tak prečo nie dejiny ľudského plaču. Neboli by asi pekné, ale určite pravdivé.

Rád si čítam nápisy na múroch, vo vlakoch, na verejných wc. Niekedy sú vulgárne a o ničom. Ale niekedy je to skutočná esencia doby či témy, ktorú niekto geniálne vystihol.

Už dlhšie pozorujem suseda vedľa v záhrade. Veď je to naša národná tradícia pozorovať susedov. Človek to robí hlavne preto, aby mal potom o čom debatovať so ženou.

Pamätáte na film Postřižiny? Ako tam nastala doba skracování. Stále trvá a všetko sa skracuje a zmenšuje, akurát som sa zamyslel, že čo my robíme s tými vzdialenosťami, ktoré ušetríme.

Predvčerom som ľavým uchom počúval debatu kdesi v reštaurácii. Pravým som nepočúval nič, oddychoval som.

Bol som svedkom odbornej debaty a prišiel som na to, čo chýba slovenskej politickej scéne, aby mala ten správny výraz a bola vlastne pre každého.

Začalo ma baviť, predstavovať si, čo všetko by sme mohli časom dať do ústavy. Myslím, že časom by to mohlo byť aj myslenie.

Minútova glosa Jakuba Nvotu. Objavil sa tu celkom nový druh národnej hrdosti, doteraz aj hádam nepoznaný.