V okolí Nižnej Myšle, na lokalite zvanej Várhegy (15 kilometrov južne od Košíc), sa nedalo poriadne orať. Pluh občas zavadil o nejaký tvrdý predmet. Raz o kosť, inokedy o čosi kamenné, bronzové či hlinené.

Košice majú mnoho legiend a jedna z najznámejších vzdáva hold žobrákom. Hovorí o soche, ktorá stojí na dome na Hlavnej ulici. Tá socha má podobu chlapíka, ktorý zdvíha klobúk.

Aj na najbližšie sviatky sa mnohí Košičania chystajú z Bratislavy domov. Iba málokto si však všimne, že tentoraz si zakúpia len jednosmerný lístok.

Metro? Mestská doprava či električky? Aké sú atribúty veľkého mesta? Napríklad aj zachovanie výťahu paternoster, ktorý je v Košiciach v hlavnej budove Technickej univerzity.

Pre tých, ktorí nie sú vo vychodniarčine až tak doma, najprv vysvetlím. Slovné spojenie „naspakšveta“ znamená, že sa čosi robí úplne inak, než na celom svete. Teda naopak.

Koncom druhej svetovej vojny sídlilo velenie sovietskej Červenej armády na Hlavnej ulici, vedľa terajšieho Tesca. Tam sa prišla sťažovať istá Košičanka, že ju ktorýsi vojak chcel znásilniť.

Stalo sa mi to ešte za čias, keď som považoval cestovanie načierno v električkách za celkom dobrý mestský adrenalín. Chvíľa konfrontácie so zákonom musela nastať doslova zákonite.

Niektorí ho pokladajú za najväčšiu osobnosť v Košiciach z duchovného hľadiska, hneď po košických mučeníkoch. A iní mu vymysleli prívlastok Apoštol Košíc. 

Aj takmer 30 rokov po Nežnej revolúcii u niektorých pretrváva názor, že všetko, čo sa za socializmu robilo v umení, bolo zlé, škaredé alebo prudko ideologické. Tento názor presvedčivo vyvracia aktuálna výstava vo Východoslovenskej galérii, aká tu ešte nebola.

Už sa objavilo veľa reakcií na Ficov výrok, že na východe nič nie je. Všetky ho negujú a ukazujú, čo všetko tu predsa len je. A ja som dokonca zistil, že na rozdiel od západu a tam lokalizovaného hlavného mesta máme v Košiciach ešte aj podzemku.