V knihe Preto s Lebom od Tomáša Uleja nájdeme aforizmus: „Matka a milenka – ako ťa spravia – taký si.“ Ako rodičia sa nad tým môžeme pousmiať aj zaplakať, ak si uvedomíme, ako už v ranom detstve ovplyvňujeme psychiku našich potomkov v dospelosti.

Ako nám mozog pomáha vedieť, kde práve sme? Ako to, že potme trafíme v noci do kúpeľne? Máme v hlave kompas? Ako to súvisí s Kantom? Prečo majú alzheimeroví pacienti problémy s orientáciou?

Dnes mě pri rozjímaní napadlo, že ten nápad z bible, že Búh, nechá ukřižovat a dlouho trpět svého syna, aby ho pak vzkřísil, možná vznikl v mysli nějakého sadistického otce s omnipotentne narcistickou povahou. Takto vo svojom statuse na facebooku o veľkonočnom príbehu rozjímal detský psychiater Peter Pothe. Jeho rozpakom rozumiem. Ak taký inteligentný a citlivý človek vidí veľkonočný príbeh takto, ako je možné, že som tomu príbehu uveril a verím mu dodnes? Nie je to príbeh, ktorý odhaľuje iba ťažkú patológiu?