Aktuálne politickou scénou hýbe okrem tradičných zvád a koalično-opozičných bojov medzinárodná politika. Tú však prenechám na komentovanie iným a sústredím sa na niečo, čo mi už dlho vadí a s čím sa neviem zmieriť. Môže parlament, v ktorom má koalícia väčšinu, naozaj robiť, čo sa mu zachce, bez akýchkoľvek právnych následkov?

Kým poniektorí ešte stále riešili hymnu, extrémistu, antisemitu a rasistu, ktorému sa ešte chvíľu nemá takto hovoriť, aj to len v jednom médiu, a šašo s jeho cirkusom opäť predvádzali svoje cirkusové čísla, diali sa v parlamente dôležité veci. Skolabuje vláda?

Občas mám pocit, že slovenská spoločnosť hromadne trpí poruchami pozornosti.

„Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem,“ povedala svojho času bývalá prezidentka. Čím ďalej, tým viac tento pocit zdieľam. A to aj v rámci slovenského právneho poriadku.

Minulý týždeň sme si pripomenuli 35. výročie Nežnej revolúcie. So svojou totalitnou minulosťou z doby komunizmu sa však stále nevieme vyrovnať, a to ani právne. Ako to, že v susednej Českej republike áno?

Či sa nám to páči, alebo nie, pravda je, že na Slovensku máme prvého právoplatne odsúdeného bývalého prezidenta za úmyselný trestný čin. Tak si to rozoberme.

Vláda nečakane schválila návrh zákona o odškodňovaní osôb za pokuty za nedodržanie protipandemických opatrení a za stravné v štátnej karanténe. Nič podobné som v živote nevidela.

Dnes si rozoberieme tri právne kauzy minulého týždňa – kauzu Mariána Magáta, podanie na Ústavný súd ohľadom konsolidačného balíka a zmier ministerstva vnútra s Andrejom Babišom.

Rozvrat v tejto krajine sa aktuálne deje na viacerých frontoch, ale ten kultúrny je obzvlášť znepokojujúci.

V súčasnom volebnom období bolo v skrátenom legislatívnom konaní prijatých 35 návrhov zákonov. A nie hocijakých, ale aj novela trestnej politiky, zákon o STVR alebo konsolidačný balíček. Budem sa venovať posledným dvom v kontexte toho prvého.