Ktože stihol pomedzi sviatky navštíviť a aspoň drobnosťou obdarovať priateľov, známych, kamarátov, priaznivcov? Málokto. Pravdepodobne ani absolútni samotári to nestihli.

Prečo slovenský prezident vyznamenal zvyšných žijúcich z „ôsmich statočných“, ktorí v ​​auguste 1968 protestovali na Červenom námestí proti okupácii Československa, ale český prezident len Nataliu Gorbaněvskú? Preto, že je mŕtva.

Láskaví čitatelia tejto rubriky možno vedia, že jej autor má dve rôzne profesie. Po dvadsiatich rokoch v médiách chápem, čo novinárov dráždi na hroznom prípade streľby s deviatimi mŕtvymi v Uherskom Brode. A po roku a pol, čo robím právnika v psychiatrickej nemocnici, chápem, čo lekárov dráždi na novinároch.

Keď sa v roku 1992 zastavila výstavba novej fakultnej nemocnice na bratislavských Rázsochách, šlo vraj len o dočasné prerušenie financovania. V týchto zemepisných končinách význam slova „dočasne“ poznáme – ide spravidla o časový úsek presahujúci 20 rokov.

Keď Island nedávno oznámil ambíciu stať sa útočiskom pre investigatívnych novinárov a akýmsi rajom slobody slova, tak to vyznelo ako ďalší výstrel v studenej vojne s ďalším ostrovom v Atlantiku – Veľkou Britániou.

Tlačené médiá boli v kríze oveľa skôr, ako sa do nej dostali ostatné odvetvia ekonomiky. Minimálne v Británii však jeden segment išiel proti prúdu.

Nezhlukujte se, rozejděte se. Praha je už několik staletí hlavním občanským shromaždištěm. Mívá to prostě větší ohlas, když se sejdou lidé na Staroměstském nebo Václavském náměstí a něčeho se dožadují, než když se sejdou v okresním městě u kašny nebo někde na vsi u hasičské nádrže.

Blížiace sa predčasné voľby vyvolávajú veľa otáznikov a zúfalo málo odpovedí. Nech už sa však dovtedy stane čokoľvek, jedna vec je istá: to, čo sa svojho času nazývalo „reformnou pravicou“, je mŕtve.