Niečo sa s nami v tej našej rozdelenej spoločnosti deje. Akýkoľvek opozičný postoj či kritika na adresu dnešnej vládnej koalície sa čoraz viac chápe skrátka: ako postoj „progresívcov“. Zodpovedá to skutočnosti? A komu tento trend prospeje?

To, že sa náš verejný priestor – a naše politické spory – dnes nadmieru hemžia odvolávkami na „kultúru“, „civilizáciu“ alebo im zodpovedajúce „hodnoty“, je v dnešnej situácii prirodzené a zároveň varovné.

Demokratické spoločnosti alebo tiež „slobodný svet“ obchádza strašidlo. Strašidlo polarizácie. Delíme sa na znepriatelené tábory, ktoré spolu prestávajú komunikovať. Niekedy sa zdá, že zostáva už len boj. Alebo nás má zachrániť úplná ľahostajnosť?

To, že kultúra je zdravá, spoznáte podľa toho, že sa o nej príliš nehovorí, hlavne: netára. Existujú slová, ktoré je treba používať opatrne, striedmo, ba povedal by som: s posvätnou bázňou. Ak sa začnú zneužívať, používať svojvoľne, mocensky zištne, dochádza k ich znesväteniu.

„Človek má vo všeobecnosti sklon pokladať poriadok, v ktorom žije, za prirodzený. ... Neverí, že sa na dôverne známej ulici, na ktorej vylihujú mačky a hrajú sa deti, môže zjaviť jazdec s lasom, ktorý bude lapať chodcov a vliecť ich na jatky, kde ich ihneď zabijú a povešajú na háky.

„... spoločnosť, ktorá si zvykla chápať seba samú z hľadiska všeobecne platného cieľa, nemôže stratiť vieru v tento cieľ bez toho, aby upadla do úplného zmätku.“ Leo Strauss: Obec a človek (1964)

Naše verejné debaty sú plné „štátu“. Raz voláme po jeho obmedzení, zrušení či rozpustení v niečom inom (aj vtedy, keď nevieme v čom, dozaista to bude niečo skvelé). Inokedy od neho chceme riešenie bezmála všetkých našich životných problémov.

Už zase je tu okrúhle, tentokrát 110. výročie začiatku prvej svetovej vojny: vlastne to bol začiatok vojnových udalostí v rozpätí rokov 1914 – 1945; udalostí, ktoré viaceré pramene nie bezdôvodne označujú za „druhú tridsaťročnú vojnu“.

„Nemecké impérium je tá mocnosť s politickou organizáciou, bojovou silou a bojovou efektivitou, v ktorej jeden muž môže stlačiť gombík a spoľahnúť sa, že vrhne celú silu ríše v jednom okamihu, neodolateľne a bez varovania na svojho nepriateľa.“

Už viackrát som tu kritizoval verejnú nadužívanosť slov ako „hodnoty“, „hodnotové súdy“ a pod. Pokúšal som sa ukázať, že kontaminujú verejnú diskusiu, slúžia alibizmu, zahmlievajú myslenie, ktoré pre svoju jasnosť vyžaduje jasné pojmy. Liezol som vám na nervy? Zdala sa vám téma príliš „akademická“?