Reč je o súčasných pojmových zmätkoch v morálke a politike. Nemám veľmi rád výraz „postfaktuálna doba“. Aj preto, že tento výraz môže niekto čítať ako vyhlásenie, že už žiadne fakty neexistujú či prinajmenšom stratili cenu, a že je to hotová vec.

V sobotu odpovedal pápež na otázku novinára zo švajčiarskeho telerádia o tom, čo si myslí o výzvach vzdať sa na adresu Ukrajiny, povedal, že „silnejší je ten, kto vníma situáciu, myslí na ľudí, a kto má odvahu vztýčiť bielu vlajku a rokovať“.

To, čo sa okolo nás deje, nevrhá na našu ľudskú povahu lichotivé svetlo. Priamo za chrbtom máme vojnu, sme svedkami barbarských skutkov, o akých mnohí z nás naďalej vyhlasujú, že predsa do tejto doby nepatria, že sú pod jej úroveň. Nepatria? A kam teda patria?

Zdá sa, že samozvaný protiizraelský aktivizmus sa Rogerovi Watersovi prestáva vyplácať. Hoci, priznajme si, dosť dlho mu to s ním – najmä v istých kruhoch – vychádzalo, a dá sa očakávať, že niekde tomu tak bude aj naďalej. A je tu ešte viac nemilých súvislostí.

Po tom, čo sme tu naposledy hovorili o konfrontácii kresťanstva v 20. storočí s nacizmom, komunizmom a ďalšími ideologickými hnutiami, som si musel s ľútosťou uvedomiť, že tu zostalo príliš mnoho nedopovedaného. Spomínaná konfrontácia bola len vyvrcholením oveľa dlhšieho vývoja. A ani tu, ako je zrejmé, sa príbeh nekončí.

Na to, aby sme praktizovali demokraciu, potrebujeme aj adekvátne mysliacich a cítiacich občanov. Keď však príde na konkretizáciu predstáv, ako by mal taký občan vyzerať, kto to je, odkiaľ a aké bociany ho nosia, narážame na opakované nejasnosti, nezhody, ba aj urputné a na pohľad neriešiteľné spory.

Spomienka na február 1948 vyvoláva nepríjemné asociácie. Nie pre riziko doslovného opakovania udalostí; dejiny sa nepohybujú mechanicky v kruhu. A predsa sa v udalostiach môžu prejavovať isté konštanty, ktoré pôsobia na správanie aktérov; a aj následky takéhoto správania môžu byť podobné.

Už zase sa hovorí o civilizačnom konflikte aj o kultúrnych vojnách. Vždy keď spomenieme ohrozenie demokracie, spravidla to vzťahujeme k ohrozeniu našich civilizačných hodnôt. A nepriatelia Západu detto nezabudnú zdôrazniť, že reprezentujú kultúrnu alternatívu k upadajúcemu Západu. (Tú lepšiu, pravdaže.)

Keď som sa v predminulom čísle zaoberal otázkou nahraditeľnosti politiky (a nielen nej) exaktnou vedou, len letmo som sa zmienil o umelej inteligencii. A pritom ide o jav, ktorého existencia môže (prinajmenšom sa tak zdá) všetku predchádzajúcu argumentáciu rozbiť na márne kúsky ako vetchú starožitnosť.

Problém nie je neznámy, a predsa ho tu máme v novej podobe, na ktorú nemusíme byť pripravení. Je aj dnešný a slovenský, no jeho kontext je oveľa širší a starší. Kresťanská cirkev (povedané so široko ekumenickým záberom) je znova v stave skúšky. A v krízach vyvstávajú pokušenia hľadania pochybných spojenectiev.