Popri sledovaní politických správ z Ukrajiny môže človek, ktorý má rád literatúru, siahnuť po knihách súčasných ukrajinských spisovateľov. Nebude sklamaný.

Koncom 90. rokov som raz sedel v Moskve pred Puškinovým pamätníkom a pil pivo. Vtedy sa to ešte dalo. Po chvíli si ku mne prisadol nedôveryhodný človek. Bradatý, strapatý, v zodratých topánkach, skrátka, bezdomovec. Sedel ticho, zamyslene, ani pivo si odo mňa nepýtal. Tu k nemu podišiel ešte podozrivejší typ v sivom obleku, vlasy na ježka, zjavný sobášny podvodník. Na moje veľké prekvapenie sa títo dvaja čudáci začali zhovárať o vedcovi a filozofovi kozmistovi V. I. Vernadskom, o jeho učení o biosfére a noosfére.

Epizóda 1. Koncert. Na stoličke pri klavíri leží nehybný útly človek. Poležiačky hrá. Je oblečený nekoncertne: starý červený pulóver, ošúchané nohavice, schodené tenisky, na očiach čierne okuliare, na hlave stará baretka a spod nej trčia neposlušné vlasy. Telo i tvár sú nehybné, ale hudba znie. Na tomto akoby mŕtvom tele žijú iba ruky, do ktorých sa počas hry sústredil všetok život, všetky emócie ležiaceho tela. Ruky hrajú, a zároveň dirigujú. Vytvárajú zaujímavé figúry, vrhajú sa na hladinu klávesnice ako čajky na hladinu mora a ich prsty ako pazúry čajok vynášajú z hlbín klavíra napodiv harmonické zvuky.

Vysoká kultúra je nadnárodná. Vyrastá zo všetkého a všetkému sa rozdáva. Je slobodná v prijímaní a neobmedzená v rozdávaní. Hryhorij Skovoroda (1722 – 1794), potulný filozof, mystik, bájkar, básnik, hudobný skladateľ a pedagóg píšuci po rusky, latinsky a grécky, bol človekom vysokej kultúry a dôkazom toho, že vysoká kultúra a sloboda sú pojmy tesne späté a vzájomne sa doplňujúce. Žil v dobe formujúceho sa ruského impéria a rodiacej sa ideológie trojjediného (veľkoruského, maloruského a bieloruského) ruského národa. Je pokladaný za zakladateľa ruskej religióznej filozofie a pre Ukrajincov je ukrajinským Sokratom.

Sen. Som v Petrohrade. Putujem po jeho literárnej mape. Všade sú domy, samé domy – múzeum domov. Pekné náhrobky pre tých, čo zahynuli pri stavbe tohto krásneho kolosu na severných močiaroch. Dobré miesto na snívanie, rozmýšľanie, skrátka, na tvorbu. Chodím po literárnej mape. Zdá sa, že každý dom je tu spojený s nejakou osobnosťou, umelcom, spisovateľom, literárnou postavou. Pamätné tabule, pomníky, znaky dejín, svedkovia kultúry. Som pri eklektickom dome s baštou. Tu žil básnik a filozof Viačeslav Ivanov.

Vo vojne propagánd je každá z nich najpravdivejšia. Kto klame hodnovernejšie, vyhráva. Stačí tvrdenie tajného internetového zdroja, stačí dielko blogera, vydávané za stopercentný fakt a pravda je na svete. Vo vojne propagánd veríme bez dôkazov jednej či druhej strane, lebo propagandistická pravda je boh a ten nás postupne rozdeľuje, rozbíja rodiny a priateľstvá, pripravuje nás na inú vojnu, kde sa slovná zbraň zmení na zbraň ako takú.

Často sa pýtam sám seba, komu nezmyselná vojna na Ukrajine vyhovuje. Určite nie bežným Ukrajincom, v ktorých mene sa vedie.

Ruský náboženský filozof Vladimir Soloviov v knihe Ospravedlnenie dobra v kapitole Zmysel vojny píše o vojne ako o pozitívnom jave.

Vojna je zlo. Vojna je smrť. Vojna je nenávisť. Vojna je svinstvo. Vojna je sedem smrteľných hriechov v jednom.

Sú ľudia, ktorých je radosť počúvať. Po rokoch som si opäť s veľkou radosťou vypočul rozhovor z roku 1992 s významnou osobnosťou ruskej kultúry, filológom a umenovedcom Dmitrijom Lichačovom. Témou rozhovoru bol on sám, jeho život, pohľad na svet, na ľudí a všetko, čoho sa človek dotýka, čo doňho vstupuje a čo s tým môže urobiť, aby zostal človekom, aby bol viac ako človek v bežnom chápaní tohto slova. Lichačov žil v 20. storočí. Doslova (1906 – 1999). Bol svedkom dvoch revolúcií, troch vojen, prežil štyri roky v lágri, čistky konca 30. rokov aj leningradskú blokádu, stal sa akademikom, najuznávanejším odborníkom na staroruskú kultúru, získal množstvo ocenení.