Tak sme deťom navliekli pršiplášte a šli celá rodina na bratislavský PRIDE. 

Nie som citlivá na to, keď vidím za lebkou mozog. Ani črevá trčiace z brucha. Lenže tu mi stačí vidieť iba šípku pripevnenú na stĺpe: Body Exhibition a pridám do pedálov.

O Mariánovi vždy kolovali historky. Ako keď mu počas jeho nočných skladateľských mánií došli v byte žiarovky, len otvoril chladničku, strčil do nej synťák a pokračoval v kompozícii. 

Sú to presne štyri roky, odkedy som hrdá Petržalčanka. Bývame v takzvanej Starej Petržalke, rovno oproti kúpalisku Matador, v obyčajnom paneláku. Nič honosné. Ale toto miesto je neskutočne krásne. Zvlášť v lete.

Už od januára sa teším na tento stĺpček. Ide o môj nový športový objav – kolobežku. Nie, nemyslím takú tú malú, šikovnú vec, ktorou sa poprepletáte pomedzi autá cestou do roboty.

Keby som sa pred šiestimi rokmi nebola odhodlala na ďalekú cestu do Taldikurganu, až k čínskym hraniciam, keby som sa na tú expedíciu do neznáma, v jednom starom aute Ford Transit, s jediným členom posádky, Lafom, ktorý si to nerozmyslel, podobne ako ja, a s mojím psom Sanou,

Dielo, v ktorom sa autor povyšuje nad vlastné postavy, je úbohé. Nič na tom nezmenia plné sály a divácky potlesk. Keď si zoberiete akéhokoľvek skutočného hrdinu, či to bol Švejk alebo Idiot, nech to bol akýkoľvek blázon, vždy má punc geniality, pretože skutočný autor sa pred svojím hrdinom skláňa.

Môj muž stál na trávniku pred panelákom so psom a vyzeral skrúšený. Krátko predtým som mu s nadšením oznámila, že by sme si mohli zobrať opustené rómske dieťa, lebo sú ich plné domovy a nikto ich nechce.

„Milujem domy, všetko, čo mi môžu povedať, a preto mi neprekáža robiť upratovačku. Je to ako čítať knihu.“ To je Lucia Berlin. Zázrak. Kde celý čas bola? 

Milý Martin Hanus, to, čo ma na texte Pavla Beďača definitívne presvedčilo o nevine Nitranov, nie je štýl, akým píše.