Pokiaľ sa nič nezmení, už v priebehu pár týždňov bude Európa čeliť novému vydaniu utečeneckej krízy. Môže niečo zmeniť blížiacu sa realitu?

Robert Fico mal pravdu, keď v sobotu ráno povedal, že tieto voľby budú aj o charaktere našej krajiny. Predbežné výsledky o ňom nehovoria veľa dobrého.

Je dosť možné, že parížsky tragický piatok sa stane tým momentom, ktorý v našom desaťročí najväčšmi ovplyvní smerovanie európskej politiky.

Európska ľavicová inteligencia si zakladá na predstave amerických konzervatívcov ako bigotných obmedzencov, ktorým záleží len na ich zbraniach a znižovaní daní. Naozaj?

Utečenecká kríza priniesla do slovenského povedomia jednu na pohľad nekontroverznú, ale  napriek tomu chybnú predstavu – že problém utečencov sa dá vyriešiť v ich domovinách.

Máločo vyvoláva medzi pravičiarmi taký reflexívny odpor ako Európska únia. Je to predsa byrokratické monštrum, ktoré si salámovou metódou odkrajuje zo slobody Európanov a nahradzuje demokratické inštitúcie vládou nevolenej bruselskej elity.

Trump môže byť na ceste k republikánskej nominácii, EÚ v kríze a Putin v Sýrii. Minulotýždňový Washington žil čímsi iným: návštevou pápeža Františka.

Reakcia Európy na utečeneckú krízu či Putinove vojenské manévre prinášajú ozveny hrôz minulosti.

Helenistickému historikovi Polybiovi sa obvykle prisudzuje autorstvo termínu ochlokracia, ktorým označoval vládu davu, teda akúsi patologickú verziu demokracie.

Či je v Bielom dome republikán, alebo demokrat, americkí libertariáni sú vždy nespokojní s americkou zahraničnou a bezpečnostnou politikou. Skepticky vidia akúkoľvek aktívnu rolu, ktorú by Amerika mohla vo svete zohrávať.