„Kríza individuality“ nie je celkom nová téma. Napísalo sa o nej množstvo pojednaní najmä od šesťdesiatych rokov – doby, keď prebiehali významné kultúrne zmeny v demokratických spoločnostiach Západu, pričom tieto zmeny nezostali bez vplyvu ani na odvrátenej, zdanlivo nepriedušne izolovanej strane „železnej opony“. Tieto zmeny však zakladajú istý typ spoločnosti, v ktorej žijeme dodnes a kadečo nasvedčuje tomu, že problémy s ním súvisiace nadobúdajú dnes novú naliehavosť.

Nová smernica Čínskej komunistickej strany z minulého týždňa oznámila štart novej politickej a ideologickej kampane. Cieľom je šírenie ideologických princípov učenia prezidenta a generálneho tajomníka strany Si Ťin-pchinga. „Celá spoločnosť“ sa má podľa straníckych hovorcov stotožniť s vodcovou doktrínou „politicky, ideologicky, teoreticky a citovo“. Ideológia je „životnou líniou práce strany“, ktorá má „významný dopad na budúcnosť strany, dlhodobú stabilitu krajiny, súdržnosť a jednotu národa“.

Niektoré obvinenia sú evidentne obludné a absurdné, a predsa ich musíme brať vážne už vzhľadom na ich možné následky. Putin požaduje „denacifikáciu“ Ukrajiny, no zdá sa, že za touto formulkou sa skrýva túžba označiť za nacistov všetkých, ktorí neprijali ruský naratív a nepodstúpili ním naordinovanú stratu pamäti. Mimochodom, všimli ste si, ako mu u nás zakontroval Fico, keď sa vyjadril o spojeneckých vojakoch ako o „Wehrmachte“?

Putin sa posťažoval na „agresívne vyjadrenia“ vedúcich predstaviteľov vedúcich štátov NATO (zrejme o ňom a o jeho skvelom režime). A preto vraj nariadil uviesť „odstrašujúce sily Ruskej armády do bojovej pohotovosti“.

Ten občas používaný preklad vety od Konfucia síce nezodpovedá originálu, dáva však zmysel: „Keď slová stratia význam, ľud stratí slobodu“. Nie je náhoda, že v dobe, keď sa aj u nás slovo „extrémizmus“ stáva opäť frekventovaným, strácame schopnosť povedať jasne, čo pod ním myslíme.

Keď sa hlavnými témami debát a štúdií medzinárodných vzťahov stali globalizácia, prepojenie sveta novými komunikačnými technológiami a údajný nástup univerzálnej spoločnosti, kde sa hranice medzi štátmi relativizujú, geopolitické témy sa na Západe vytrácali z centra pozornosti. Bola to chyba.

Šok z útoku Ruska proti Ukrajine dočasne stlmil krik niektorých trollov a politikov pochybnej povesti. To však nebude trvať večne. Čoskoro vylezú zo svojich dočasných dier, s novým elánom, s novými inštrukciami a možno s novými finančnými prostriedkami.

Otázka o tom, ako správne „čítať“ ruské správanie, nie je na Západe nová. A predsa sa vždy takou zdá, keď Rusko zase sklame očakávania, výpočty či nádeje. Je to čudné, pretože to vyzerá, že história sa opakuje nielen v kontinuite istých vzorcov správania Ruska, ale aj v typických západných omyloch v ich vnímaní.

Medzi výstupmi, ktoré dnes ruské vedenie adresuje svetu, sa vyskytuje pozoruhodný lajtmotív. Rusko má vraj zvláštne svetodejinné poslanie, ba zdá sa, že toto poslanie dejiny prekračuje. A že toto presvedčenie má okrem ruskej vrchnosti aj nemalá časť jej subjektov.

Ako ľudia máme sklon sugerovať si, že nešťastie, ktoré sa na svet valí, sa netýka práve nás, vždy len tých iných, že niekto to možno odnesie, že svet možno ľahne popolom, ale práve my to všetko vždy voľajako prechytračíme.