Niekto sa bojí sľubovať. Bojí sa povedať slová prisahám, sľubujem, navždy, nikdy, určite...môžu mať na to rôzne dôvody. Zbabelosť alebo prílišnú zodpovednosť za vlastné slová a činy. Iní, to môžu mať naopak. Tí slovami nešetria. Môže tak byť preto, že sú si istí svojimi činmi, ale aj preto, že chcú všetko hneď a svoje slová si nevážia. Ťažko povedať, kde je zdravý stred.

Poznáte tie miesta. Máte ich za rohom, viete, že tam raz chcete ísť, lebo vás zaujímajú a napriek tomu vždy len prejdete okolo. Môže to byť obchod, divadlo, alebo neďaleký kopec.

Pozerám sa na svoje nepálske deti, ako spievajú, recitujú a tancujú na malom pódiu v reštaurácii v turistickej štvrti v Káthmandu. Vyobliekali sa do tradičných folklórnych šiat prevažne v červenej a zlatej farbe, dievčatá sa namaľovali, zobrali všetky tri gitary, čo máme v decáku, jeden tradičný bubon, zvaný Madal, a jeden obyčajný drevený stôl, na ktorý bubnujú asi štyria naraz. Naši dobrovoľníci hádam zo všetkých kútov sveta, ktorí prišli do Happy Home pomáhať, zorganizovali šou Happy Home has got talent, čím zabili dve muchy jednou ranou.

Hudobníčka, príležitostná herečka a spisovateľka Dorota Nvotová podrobne mapuje svoje neresti a cnosti v stĺpčekoch, ktoré píše pre .týždeň. Momentálne ju najviac zo všetkého živí jej cestovka, kde je riaditeľkou, sprievodkyňou aj manažérkou.

Už sú tu. Moji Nepálci predsa len prišli. Naivná organizačná hra náhodou vyšla a oni sú tu. Traja piadimužíci, ktorí pozorujú túto krajinu čistými očami. Očami, aké mi nemôžeme mať, lebo tu žijeme, očami, aké ani ja nemám, keď prídem z Nepálu po dlhom čase. A ja sa na tom ich pozorovaní priživujem a užívam si ho. Je to neuveriteľné poučné. Traja chlapci s gitarami, ktorých som v letiskovej hale pre ich malú výšku nemohla nájsť, chodia po Bratislave a stále im padajú sánky.

Terezka si vždy porozkladala všetky plyšové zvieratká do kruhu okolo seba. Medvedíky, sloníky a najmä koníky. Minimálne 15 kúskov. Niektoré staré, „zožmolkované“, ktoré si pamätali aj mamino detstvo, iné nové, sofistikované... každý víkend tak sedávali v detskej izbe. Terezka im navarila obed, všetko vmalých umelohmotných riadikoch, ktoré mala na ten účel pripravené na poličke. Po obede im zvykla čítať rozprávky. S rešpektom sme ju pritom sledovali. Ja už v ranej puberte, rodičia vo veku, ktorý vidí detstvo ako zázračný, až posvätný čas.

Keď som sa rozchádzala, nemyslela som si, že sa ešte vydám. Keď som písala svoje zápisky z ciest, zo života a z duše do knihy Fulmaya, nemyslela som si, že sa stane bestsellerom. Keď som prvýkrát prišla ako dobrovoľníčka do sirotinca v Happy Home so šestnástimi deťmi, nemyslela som si, že o pár rokov ho budem spolumanažovať a budem v ňom mať 54 detí a približne 60 slovenských sponzorov. Keď som si vymyslela Rómsku superstár, nemyslela som si, že sa za mňa niekto v takej krajine protirómskej postaví. Keď som komponovala pesničky na svoj posledný album JUST!, nemyslela som si, že čoskoro, ak vôbec niekedy vyjde. Lebo život nie je rozprávka.

Vstúpili sme do 500-ročného buddhistického kláštora v stredovekom mestečku Kagbeni, v horách, na južnej hranici dolného Mustangu. Okolo nás pobehovali malí holohlaví mnísi, všetky vekové kategórie od 5 rokov, hanbili sa, okúňali a starší lámovia ich káravým úsmevom povzbudzovali ku komunikácii v angličtine. Jeden z mála dobrých efektov turizmu na miestnej krajine je rozvoj školstva. Aj toho „cirkevného” (aj keď buddhizmus má od cirkvi asi ďaleko).

Kráčali sme vyše hodiny. V Káthmandu to znamená náročnú fyzickú činnosť. Treba preskakovať veľké čierne jamy, ktoré sa znenazdajky ocitnú človeku priamo pod nohami a bez pouličného osvetlenia je to naozaj fuška (dôkazom naozaj úbohej úrovne ciest v meste je aj fakt, že taxikári obchádzajú rozbitú asfaltku popri ceste – po hline, tráve a prachu, čiže off road). Okrem jám si treba dávať pozor na hovná, ktoré ostávajú po všadeprítomných a večne oddychujúcich a pospávajúcich kravách a psoch, ďalej si treba všímať malé ohníčky, na ktorých horia každý večer smeti.

Keď som mala 12 rokov, môj ružový voňavý denník s obrázkami macíkov bol plný rozličných chlapčenských mien. Najprv to bol Patrick Swayže z filmu Hriešny tanec, potom istý Jason zo seriálu Beverly Hills, potom Old Shatterhand, ale ten knižný (táto láska bola najsilnejšia ) a končilo sa to reálnym chlapcom Kamilom.