Priznám sa, piesne Mekyho Žbirku neboli ako sa hovorí, súčasťou „soundtracku mojej mladosti“. Aspoň to som si myslel. Doma som mal iné albumy a on bol pre mňa skôr starší kolega v brandži. A mal som ho vždy rád.

Bezprecedentná vražda pred piatimi rokmi vyvolala reakciu v podobe plných námestí, ktoré sľubovali zmenu spoločnosti. Tá sa však očividne prepadla ešte hlbšie. Havlova charakteristika atmosféry v spoločnosti „blbá nálada“ je pre dnešné Slovensko nemiestnym eufemizmom. Tá nálada je skrátka... veď viete. Sú komentátori, ktorí to vedia opísať výstižnejšie (temnejšie) a bojím sa, že ich vízie nie sú úplne nereálne. Ale nemôžeme to vzdať. Aj o tom bol míting „5 rokov bez Jána a Martiny,“ ktorý zdokumentoval Boris Németh. Vzdali to tí, ktorí sa pričinili o to, že sme mohli dýchať vzduch slobody za SNP, v Treťom odboji, v roku 1989? Vzdávajú to Ukrajinci, ktorým zabíjajú deti a rodičov? Každé steblo trávy vytvára kyslík. Každá zápalka môže prispieť k jasnému ohňu. Budúcnosť je ešte stále v našich rukách.

Syn známeho jazzového kontrabasistu Štefana „Pištu“ Bartuša sa objavil na scéne pred šiestimi rokmi so svojím triom ako šestnásťročný zrelý umelec. Včerajším koncertom, ktorý bol zároveň oslavou jeho 22. narodenín a uvedením prvého sólového albumu Solology, dokázal, ako ďaleko je a ako veľmi vážne ho treba brať. Totiž, sólový klavír je pravdepodobne najťažšia „disciplína“, ak nemá hráč skĺznuť do dekoratívnosti a hraniu na ploché city v závetrí kaviarne.

Jednoduchý, ale veľmi pôsobivý nápad – k historickým fotografiám Bratislavy pridať súčasné fotky z identických miest a tak systematicky zmapovať premeny mesta – doviedol fotograf a fanúšik histórie Ľubomír Deák do veľmi príťažlivej podoby. Takéto dvojičky sú veľmi výpovedné a zachytávajú chcené i nechcené premeny Bratislavy v porovnaní so súčasným pohľadom.

Myslím, že na hodnotenie Juraja Jakubiska netreba byť filmový vedec, lebo patrí doslova do popkultúry. Tak niečo bez ostychu pridám.

Pre komunistov boli cirkvi nepriateľské, pretože otvárali ľuďom aj iný spôsob zmýšľania ako poslušný život v diktatúre. Dnes si pripomíname jednu z najbrutálnejších komunistických proticirkevných represií - Akciu K, známu aj ako barbarská noc.

Keby som chcel použiť veľmi veľké klišé, napísal by som, že Zuzana Homolová je prvá dáma slovenského folku. Klišé však nie sú pekné, a tak stačí napísať, že Homolová ako hudobníčka desaťročia napĺňa náš kultúrny priestor krehkosťou, na ktorej sa výrazne zrkadlili často tvrdé témy balád v jej úpravách. Ako učiteľka výtvarnej výchovy vychovala generácie kreatívnych ľudí a ešte k tomu zliezla ako horolezkyňa aj pekných pár kopcov.

Je to pekná fotka. Zachytáva dve ženy zrelého veku a je plná nežnosti a neurčito znepokojivých emócií. Nemecký fotograf Boris Eldagsen s ňou zvíťazil v jednej z kategórií súťaže Sony World Photography Awards, ktorú organizátori označujú za jedno z najvýznamnejších fotografických zápolení roka. Ocenenie za svoju fotografiu však odmietol prevziať a chvíľu potom prezradil, že ju úplne vytvorila umelá inteligencia (AI), napísal server ITV News.

Titulok nie je klikbajtový alebo bulvárny, ale úplne vecný, lebo tak to je. Hovoríme o Kreatívnej spoločnosti (Creative Society, ďalej CS), ktorá má vlastnosti sekty, zabalenej do vedy (podobne ako scientológovia). K tomu si ešte veľmi pôsobivo pribaľuje ekológiu. Na druhej strane, javí aj črty apokalyptickej sekty.

1. septembra 1939 o 4:40 ráno Nemci bez výstrahy začali bombardovať mesto Vieluň (Wieluń). Zámienkou bolo prepadnutie vysielača v Gliwiciach v Hornom Sliezsku, ktoré zinscenovali Nemci, prezlečení do poľských uniforiem. Jedným z organizátorov akcie bol aj Reinhard Heydrich.