Milí priatelia. Niekde som čítal pamätnú, či skôr arogantnú vetu akéhosi západného politika, ktorú predniesol, keď pričuchol k slovanskej náture: „Najmenej chcú slúžiť tí, ktorí nič iné nevedia.“ Je to tvrdé konštatovanie, ktoré nerozumie našej povahe. Pred pár rokmi sme sa s manželkou ubytovali v jednom z vysokohorských hotelov. Boli sme tam sami, víkend sme si predĺžili do utorka. V nedeľu večer sa hotel vyľudnil. Stará budova vydávala celú noc desivé zvuky. Duchovia ohýbali drevené obklady, démoni sa spúšťali dolu odkvapmi, lomozili, narážali do okien a krútili vetrami.

Milí priatelia, smrť, to vám je nevyspytateľná potvora. Má tisíc podôb. Desí, fascinuje, prináša úľavu, vysmieva sa našim plánom. Nechcem vás strašiť, ale skôr či neskôr si nás podá všetkých. V rámci prevencie niekedy premýšľam nad tou mojou smrťou. Aká bude? Dlhé roky som si sám seba predstavoval ako pokojne zaspávajúceho mudrca, ktorý s posledným výdychom odhalí najväčšiu všeobecne platnú pravdu o ľudskom bytí. Potom som zažil kolíziu na diaľnici.

Milí priatelia, raz nás okolnosti prinútili s kapelou prenocovať v ubytovacom zariadení hotelového typu. Bola to stuchnutá robotnícka ubytovňa. Preležané váľandy, zapľutý interiér, toalety omočené od plafónu po zem. Všetko prepálené od ohorkov. Zatuchnutý pach prepotených montérkových overalov, cigariet a piva. V automate, kde bývajú keksíky, plechovky s malinovkami a čokoládky, boli v ponuke bravčové paštéty, chleby a dokonca masť a cibuľa.

Milí priatelia, niekedy nájdeme slnko tam, kde čakáme len temnotu. Pri poslednom brazílskom turné s našou kapelou ČAD sme hrali aj v meste Itanhaem. Leží na pobreží Atlantiku. Boli sme tam na konci zimy, pláže boli pusté, vlny oceánu rozbúrené, nebo nad ním temné, plné mračien, ktoré sa v okamihu rozostúpili a všetko zaliali milosrdné lúče slnka. Hneď sa zatiahlo, na oblohe sa zjavili mrchožrúti urubu – čierne supy a obsadili priestor.

Milí priatelia, koncom septembra sme boli s kapelou na turné v Brazílii. Bola to paráda. Vrátili sme sa tam po deviatich rokoch. Presne toľko som nebol mimo Európy, ani som nikam neletel. Nemal som dôvod. Na cestu som sa poctivo pripravil. Bol som na spovedi, prijal som Krista pod oboma spôsobmi, poprosil som o odpustenie všetkých, ktorým som ublížil. Lebo človek nikdy nevie, kde mu svieca dohorí.

Milí priatelia. Sloboda má v sebe zradný rozmer neporozumenia. Ste slobodný, nikoho neohrozujete, no vždy sa nájde niekto, kto by vás chcel napchať do šablón vlastného nešťastného života. Pre vaše dobro. O nič iné nejde. Najabsurdnejšie na tom je, že tí, čo vás chcú spútať, nie sú ani sudcovia, ani dozorcovia. Sú to samotní väzni a niekedy to ani nemyslia v zlom. Namiesto toho, aby sa zbavili pomyselných pút, nasadia ich aj vám. Chcú, aby ste lamentovali s nimi, aby ste spútavali iných, aby ste sa vzdali, zhrbili a kráčali na galeje, lebo presne takto sa to má. Z hlbín detstva sa mi vynára skutočná filmová postava. Hrdina. Vo filme nikdy nehral, ale nehral ani svoj život.

Milí priatelia, každý je hlavným hrdinom v príbehu svojho života. Môžeme byť akokoľvek empatickí, môžeme sa akokoľvek obetovať, vlastné ego sa ťažko potláča. Brat Pimen je mníchom v ukrajinskom gréckokatolíckom kláštore. Hovoril mi o večných sľuboch. Skladajú sa tak, že predstavený kláštora adepta „postrihne“. Cvak nožnicami prameň vlasov – a je to, si v tom navždy. Predstavený však najprv prikáže mníchovi, aby mu tie nožnice podal. Keď mu ich podá, predstavený ich hodí na zem a povie, aby mu ich mních opäť podal. Toto sa udeje niekoľkokrát, aby sa preverila poslušnosť a pokora mladého mnícha. Priznám sa, vytočilo by ma to do nepríčetnosti, nožnice by som hodil o zem a všetkým by som sa poďakoval, že „nazdárek“. Asi preto nie som mníchom. Neviem sa vzdať sám seba.

Milí priatelia, celoživotne sa vyhýbam tematickým príspevkom. Naivne si myslím, že budem nadčasový a moje postrehy pretrvajú. Napriek tomu ma niekedy atmosféra výročí či sviatkov prikvačí a ja neodolám. Tak dnes píšem článok o vianočných darčekoch. Neviete si ani predstaviť, koľko nezmyslov som už nakúpil svojim blížnym. Dokonca som aj nejaké veci vyrobil.

Milí priatelia. Niektoré veci sú tabu, nehovorí sa o nich. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov, po revolúcii. Babke zazvonil telefón. Babka, dobrá žena, človek starej školy, tvor dôverčivý, bez váhania zodvihla. „Dobrý deň, hľadám svoje korene, svojich predkov, boli zo Slovenska, z Jura,“ oznamoval pán s anglickým prízvukom, kdesi na druhom konci sveta. Potili sa mu ruky, chvel sa mu hlas, bol nedočkavý a plný očakávaní. „No s nami rodina určite nie ste,“ odpovedala babka nevzrušene.

Milí priatelia, som milovníkom kníh. No viac ako knihy mám rád ľudí a ich príbehy. Niekedy to, čo milujete, zaplaví váš život viac, ako je dobré. V rámci nepripútavania sa k ničomu som zrušil svoju domácu knižnicu. Poviete si „barbar“, alebo použijete priliehavejšie „somár“, a máte pravdu, lebo presne to som (ale nie pre zrušenú knižnicu). Kým však hodíte kameňom, dovoľte, aby som vám svoje pohnútky objasnil. Mal som v izbe stovky kníh. Upadol som do bludu a zhromažďoval ich v omyle, že budem múdrejší, lepší a krajší. Nič z toho sa neudialo. Začal som hľadať príčinu nezdaru.