Najhoršie je, keď človek niečo niekam napíše, leto potom to jednoducho nemôže neurobiť. Teda môže, ale pripadal by si akosi čudne. Bola noc z pondelka na utorok. V mobile som mal esemesku od Kamily, veľmi peknej šéfky nášho internetu, že by odo mňa potrebovala blog o deň skôr, ako ho normálne píšem.

Na konci roku 1992 som bol v Sarajeve. V slávnom Holiday Inn, napoly rozstrieľanom, ale jedinom fungujúcom hoteli v meste, odkiaľ sa dalo občas dovolať, tiekla v ňom aspoň občas studená voda a bolo aj niečo pod zub.

Je to veľmi ďaleko. V čase aj priestore. Dňa 26. 2. 1992, mestečko Chodžaly, západná časť Azerbajdžanu, vojna o Náhorný Karabach. Masaker viac ako tisícky obyvateľov mestečka, krátko predtým dobytého arménskymi jednotkami.

Vlak do Kyjeva ide z Prahy tridsaťjeden hodín. Znie to desivo, ale v podstate sú to dve noci. Cez deň medzi nimi je navyše sedemhodinová zastávka v Krakove, kde sa čaká, kým príde nejaký poľský vlak, ktorý mieri tým istým, teda východným smerom. To chápem, pretože kvôli tým dvom vagónom, v ktorých počet cestujúcich len mierne prekračuje počet sprievodcov, by sa to naozaj nevyplatilo. Vlak, príliš drahý pre Ukrajincov, ktorí cestujú domov lacnejšími autobusmi (čudovali by ste sa, koľko toho z Prahy na Východ chodieva), je však pre Čechov príliš pomalý. Stráviť tri dni na cestách...

Po dvadsiatich rokoch od novembra 1989 som vlastne už taký dinosaurus. Najmä v tých našich novinách, kde vekový priemer nie je vyšší ako tridsať.

Poliaci budú prepisovať učebnice, napísal som pred niekoľkými dňami na začiatku svojho článku o generálovi Wojciechovi Jaruzelskom. Ale teraz vlastne neviem, či som to napísal správne. Stretnutie s týmto človekom, ktorý sa nezmazateľne zapísal do dejín nielen Poľska, ale najmenej strednej Európy, bolo jedným z najpôsobivejších okamihov zvláštnej jesene pred piatimi rokmi, keď som sa z Bratislavy po piatich rokoch vracal do Prahy. A bol som chvíľu slovenský a chvíľu český novinár. Bolo pätnásť rokov po novembri 1989 a ja som mal silu a Lidové noviny a Pravda ambíciu urobiť rozhovory s kľúčovými lídrami konca komunizmu po celej tej našej strednej Európe.

Sovietskemu zväzu nebolo veľmi za čo ďakovať. Porazil nacistov, ale to, čo tu zaviedol po nich, bolo len o málo lepšie. Putin a jeho kágebáci, čo vládnu Rusku už deväť rokov, to počujú neradi, no je to tak. S dodatkom, že pre takých Estóncov či Litovcov bolo to, čo zaviedol Stalin, ešte horšie.

Brno je taká malá Viedeň, hovorievalo sa a niečo na tom bude. Minulý pondelok a utorok mal môj syn zase prázdniny.

Už na to zabúdame a patrí sa to pripomenúť. Pred dvadsiatimi rokmi, keď v Poľsku v tomto čase mali premiéra zo Solidarity a v Maďarsku zrušili socializmus v názve štátu a dokonca v bývalom východnom Nemecku sa niečo dialo, u nás v Česku sa nedialo nič. Alebo takmer nič.

Pôvodne sa mi tam ani nechcelo a jediné, čo ma presvedčilo, že som napokon šiel, bol Heidelberg. Kedysi dávno, keď bolo ešte hlavné mesto Nemecka v Bonne, som presvedčil tlačovú tajomníčku tamojšej českej ambasády, aby tam so mnou v sobotu cestovala.