Sudičky im nadelili krkavčie matere, ktoré ich po narodení odložili do verejne dostupného inkubátora, zaručujúceho anonymitu. V Hniezdach záchrany sa našlo za osem rokov štyridsať detí. Veľa či málo? Zle položená otázka. Každý zachránený život je cenný.

Radoslav Procházka derie opozičné poslanecké lavice, pracuje na programe politickej platformy ALFA a na sieťovaní ľudí okolo nej, redukuje svoje advokátske záväzky, na Trnavskej univerzite vedie Katedru teórie štátu a práva a píše novú učebnicu.

Videl som dobrý film, samozrejme, okrem Bonda, ten bol výborný. Vlastne aj film, o ktorom idem písať, je výborný. Volá sa Punk in Africa. Samotná kombinácia punku a Afriky je výborná, punk je totiž jeden z najlepších hudobných štýlov a Afrika je zas jeden zo šiestich najkrajších svetadielov. Mimochodom, odpoveď na otázku, koľko je svetadielov, vyzerá jednoducho, ale ani náhodou jednoduchá nie je. Veď si to skúste preskúmať na internete a uvidíte, koľko interpretácií nájdete, zaujímalo by ma, čo by uznal ako správnu odpoveď môj bývalý spolužiak z vysokej školy profesor Ambrózy, alebo geograf kartograf Marek Hanulík z Považskej Bystrice.

Kanaďan Ben Pascoe dáva súkromné hodiny angličtiny a s manželkou si delí starostlivosť o deti. Kaviareň s antikvariátom Next Apache berie viac ako svoje hoby. Aj keď má dobrého manažéra, považuje za povinnosť majiteľa byť v kaviarni, a nie na Bahamách.

Vladimír Palko vo svojej knihe Levy prichádzajú poukázal, že komunisti vo východnej Európe počas svojho vládnutia zasahovali do všetkých oblastí kultúry a vedy. Okrem matematiky. Na tú si netrúfli.

Sloboda názorov je ohrozovaná z dvoch strán. Na jednej strane je obmedzovaná, a príkladov je veľa. Niektoré sú naozaj absurdné. Sudkyňa Helena Kožíková zažalovala Rozhlas a televíziu Slovenska za zverejnenie svojej tváre vo filmovom dokumente Zuzany Piussi Nemoc tretej moci o slovenskom súdnictve za samovlády Štefana Harabina. Ten film je pravdivý a trpký, dnes oveľa trpkejší ako pred rokom. Lebo, ak vtedy aj bol o nádeji na spravodlivosť a kládol si otázku, či a ako ju možno dosiahnuť, dnes z neho vyžaruje beznádej, že na Slovensku je spravodlivosť nemožná a že je to trvalý stav. Mentálne pochádza trestné oznámenie vtedajšej členky Súdnej rady Kožíkovej „vo veci prečinu porušenia dôvernosti ústneho prejavu osobnej povahy“ z útrob komunistického režimu, pre ktorý bolo trestanie slobody názorov pracovnou náplňou.

V Poľsku sa stále veľa hovorí o afére Amber Gold. To je inštitúcia, ktorá sa sama predstavovala ako nebankový subjekt a od ľudí vymámila desiatky miliónov eur. Keď táto finančná pyramída padla, ukázalo sa, že dlhý čas fungovala mimo systému akejkoľvek kontroly štátu. Správa nezávislých expertov ukázala, že v tomto prípade zlyhalo niekoľko desiatok štátnych inštitúcií. V priebehu niekoľkých rokov sa nedokázali zorientovať a všimnúť si firmu, ktorú viedli trestne stíhaní ľudia. Vďaka tomu táto firma okradla tisíce klientov. To otvára otázku: bola táto aféra možná pre celkový neporiadok v štáte, alebo je jej dôvodom tolerancia zo strany úradníkov?

Príbehov a osobných skúseností, ktorých podstatou je zlyhanie štátu pri plnení jeho základných funkcií, bolo u nás vždy veľa, bez ohľadu na režim a na vládu. Ale žili sme tiež časy, keď sa dalo na koniec tunela aspoň dovidieť, keď sme mohli dúfať, že sa veci síce hýbu pomaly, ale dopredu. Tie časy sú preč.

25. novembra 1989 vydala Verejnosť proti násiliu svoje prvé dvanásťbodové programové vyhlásenie. Druhý bod znel: „Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré tú slobodu zaručí.“ Uff!