Do Kyjeva išiel premiér, vrátil sa z neho štátnik. To sú azda prvé slová uznania, ktorých sa Hegerovi od novinárov dostalo. Po návrate z Ukrajiny bola Hegerova reč naozaj nezvyčajne rázna: Ukrajina je náš sused a priateľ. Povedal: „Robert Fico a Peter Pellegrini sú ruskí zapredanci, Podľa všetkého by vítali ruských vojakov so sovietskymi vlajočkami.“

„Pozorovali ste podivne narastajúce vybičovanie ľudských nervov v týchto posledných rokoch. Pociťujeme ako sa v ovzduší zhustilo niečo, čo nenávidí ľudskosť. V prísvite búrky pozorujeme seba s prílišným súcitom a druhých príliš podrobne. Nuž, je október 1939. Počítame mesiace, budeme počítať dni. A zdá sa, nastal čas hľadať niečo mimo našich nervov, o čo by sme sa opreli.“ Robinson Jeffers

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika udelil tento rok Cenu Dominika Tatarku Štefanovi Hríbovi. Prinášame vám laudácio minuloročného oceneného Erika Jakuba Grocha.

„Som individualista a za to najlepšie a najsvätejšie na kresťanstve pokladám kresťanskú úctu pred každou ľudskou dušou. Možno patrím k napoly odumretému svetu, možnože vzniká kolektívny človek bez individuálnej duše.“ Herman Hesse

Thomasa Mertona pre mňa objavil môj starý priateľ, básnik Erik Groch. V literárnom magazíne Tichá voda z roku 1992 publikoval úryvok z Mertonovej knihy Žiadny človek nie je ostrov. Je paradoxom, že Merton takto pomenoval knihu, ktorú napísal odlúčený od všetkých, za prázdnym stolom pustovníckej cely.

Uprostred nocí a dní roka je jedna Veľká noc. Noc smrti. V posledných lúčoch umierajúceho dňa vidíme osamelého človeka, ako po cestičkách kalvárie vlečie svoj kríž k vrcholu.

Kazateľ Cirkvi bratskej, spisovateľ, výtvarník a externý spolupracovník .týždňa Daniel Pastirčák hovorí vo videorozhovore o hlbokom tajomstve veľkonočných sviatkov, problematickému úniku k ateizmu a ceste von zo zloby a beznádeje, ktoré premáhajú Slovensko.

Dnes mě pri rozjímaní napadlo, že ten nápad z bible, že Búh, nechá ukřižovat a dlouho trpět svého syna, aby ho pak vzkřísil, možná vznikl v mysli nějakého sadistického otce s omnipotentne narcistickou povahou. Takto vo svojom statuse na facebooku o veľkonočnom príbehu rozjímal detský psychiater Peter Pothe. Jeho rozpakom rozumiem. Ak taký inteligentný a citlivý človek vidí veľkonočný príbeh takto, ako je možné, že som tomu príbehu uveril a verím mu dodnes? Nie je to príbeh, ktorý odhaľuje iba ťažkú patológiu?

V dnešnej bohoslužbe sa stretajú dve slávnosti. Prastará slávnosť Letníc – zrodenie cirkvi sa stretne so slávnosťou tých, čo obnovujú svoj krstný sľub a vstupujú do spoločenstva Kaplnky. Spája ich spoločná téma: tajomná skutočnosť, že sme stvorení Slovom. Duch sa na Letnice zjavil ako zázrak slova. Nad hlavami apoštolov sa ukázali ohnivé jazyky.

Dnes bude reč o téme, ktorá je votkaná do naších tiel. Sme telá z tiel tých, ktorí nás predišli. Rastieme z hlbín času, ako koralový ostrov — generácia za generáciou: Ako deti svojiich rodičov, ako rodičia svojich detí. Sme spojení vzťahmi, čo trvajú od narodenia do smrti, ba trvajú i potom, keď tu naši rodičia už nie sú. Rodičia sa vo mne stali jedným telom: Ich spojenie je zapísané v mojom genóme. V tom vzťahu je skrytý istý paradox: Som plodom matky a otca. Som však zároveň i ktosi iný - jedinečná osoba nezávislá na rodičoch. Pochádzam z nich, no oni mi život nedali. Oni i ja pochádzame z jediného prameňa všetkých životov. Z neho pochádza ich i moje neopakovateľné bytie.