Ťažko to vysvetliť, ale strata niečoho cenného môže byť naozaj oslobodzujúca. Uvedomila som si to už dávnejšie, keď som rozdávala staré veci na oblečenie kamarátkam a sestre. Taký ten pocit čistoty a jednoduchosti, keď sa človek potom pozrie do skrine a má tam o tretinu menej vecí. Len tie najlepšie kúsky.Ten pocit som si vždy vysvetľovala tým, že ma asi baví zbavovať sa nepotrebného. Lebo keď mi šlohli mobil, určite som ho nemala. Cítila som sa stiesnená, akoby odtrhnutá od sveta, až kým som sa nedostala k ďalšiemu.

Strávila som noc a deň s ľahkými ženami. Milujú ma. Na rozdiel od ostatných žien ich neodsudzujem a na rozdiel od mužov sa na ne pozerám očami, nie pohlavím. Len čo som po dvojročnej abstinentskej pauze vtrhla opitá do nepálskeho Dance Baru, spolu s jeho majiteľom a dvoma ďalšími kamošmi, mala som ich stále okolo krku. Napriek tomu, že jeden z mojich kamošov je najslávnejším nepálskym spevákom, o neho baby ani nezakopli. Za to na mojich kolenách sedela permanentne jedna a okolo krku som mala druhú. Stali sme sa sestrami, vymenili si náramky a prstene. Dance bar je nepálska špecialitka.

Na každú vyčítavú otázku dostávam rovnakú odpoveď. „That's Nepali culture!” vravia mi kamaráti muzikanti, s ktorými trávim už mesiac v štúdiu, keď sa ich pýtam, prečo musia večer jesť doma, aj keď sú už dospelí. To isté mi odpovedajú, keď chcem vedieť, prečo ich rodičia a okolie nútia ísť pracovať na Blízky východ. Je to najnovší trend v našich končinách. Vyhnať talentované decko, ktoré má na to, aby z neho niečo bolo, pracovať do Dubaia alebo Qataru, kde je za posledného psa. Bez kariéry, bez rodiny, len ako mašinka na transfer peňazí od Arabov k Nepálcom, na účty mamy, babky, sestry, sesternice a aj jej manžela, ktorý zakladá nový biznis.

Mama schovávala švajčiarske čokolády od tety Darinky v šuplíku s ponožkami. Ale ten bol nebezpečne blízko každodennému dianiu – priamo pod telkou v obývačke. Kým k televízoru som už od detstva nemala veľký vzťah, k čokoládam pod ním ukrytým zato veru hej. Čokolády chodili v balíku raz, maximálne dvakrát do roka, spolu s obnosenými západnými vecami a tetinými šperkami.

Včera som použila násilie. Dala som človeku facku. Prvýkrát od základnej školy (a aj vtedy to bola sebaobrana), som zaútočila. Kým vo mne bol ten jed, bola som na seba pyšná, dnes mi to pripadá hlúpe.

Ráno o šiestej, niekedy ešte skôr, mi začnú popred dom chodiť ľudia. Tibetské babky s ružencami, mnísi, ale aj mladí ľudia držiaci sa za ruky (!), aj staršie páry, dokonca aj deti. A všetci idú jedným smerom. Ale všetci do jedného. Nevyzerajú však ako sprievod ani ako protestné zhromaždenie. Proste ľudia, ktorí idú po ulici.

Sviatky plné atmosféry a tradícíí a domácej pohody. Sviatky v rodinnom kruhu, vrúcne modlitby pri sviečkach v prítmí, rodinné a susedské návštevy. Vyparádené slečny a navoňaní mladíci. Rozvoniavajúce jedlá. Gazdinky premávajúce sa z domu do domu s tanierom plným jedla – ako sa patrí, treba dať zo sviatočného obeda aj susedom a blízkym.

Dnes prišiel Seto. Začalo sa to tým, že som sa zobudila o štvrť na šesť ráno na pocit viny, že som mojim nepálskym sirôtkam neurobila do termosky čajík, aby mali ráno, keď sa zobudia. Decká sa budia medzi piatou a pol šiestou – aj teraz, cez sviatky (festival Dashain). Ja sa budím až po desiatej, pokiaľ ma násilím niekto nezobudí skôr, ale nakázala som im zobudiť ma o ôsmej.

Ono sa to ľahko povie tým, čo varia dennodenne: „Však normálne sa kuknem, čo mám v chladničke a niečo navarím, nie?” tvrdí mi mama spolu so svojou vernou kulinárskou kópiou, mojou sestrou. Nie. Nie je to tak. Je to akoby ste chromému povedali, nech sa normálne zdvihne z toho vozíka a začne chodiť. Keď nemáte zmysel pre varenie, jednoducho to nejde.

Chodiť so psom v Káthmandu je niečo celkom iné ako chodiť so psom v bezpečí stredoeurópskych vyľudnených ulíc. Nástrahy tu číhajú na každom kroku, a nie sú to hocijaké nástrahy. Najhoršie sú opice. Kým jednotlivci nie sú nebezpeční, len čo stretneme na prechádzke gang opíc, začnú na nás ceriť svoje špicaté zubiská a tvoriť okolo nás kruh.