Z Bratislavy do Berlína sa mi vždy zdalo strašne ďaleko. Z Prahy je to však skoro rovnako blízko ako do Budapešti, so všetkými sentimentmi-resentimentmi, ktoré sú v tom obsiahnuté.

Český prezident Václav Klaus pred niekoľkými rokmi povedal, že na Schengene, teda na Európskej únii bez hraníc, nevidí nič mimoriadne skvelé. A že pokiaľ ide oňho, tak by si na tej medzištátnej hranici pokojne päť minút počkal, takže on sám vlastne Schengen nepotrebuje. Václav Klaus asi nechodieva vlakom. Išiel ním, pokiaľ viem, za posledné roky len raz, keď sa vydal na pohreb Lecha Kaczynského do Krakova, kam vlakom, na rozdiel od tých európskych štátnikov, ktorí leteli lietadlami, naozaj dorazil.

Tristodesaťtisíc ľudí, to je ako Košice a Žilina dohromady. Tak toľko ľudí si dokázateľne prečítalo za štyri dni môj článok Slovenských Maďarov vám závidím. Možno je to rekord serveru sme.sk, človeka to poteší, aj keď z toho nemá ani korunu, respektíve u vás ten váš eurocent. Potešený som bol o to viac, že to bol jeden z tých článkov, ktoré napísať naozaj chcete.

Nikdy ma neprestalo fascinovať to krátke obdobie našej spoločnej československej histórie, Benešova Tretia republika, povojnové Československo.

Mal som slovenskú hymnu vždy rád. Po tej našej českej uspávanke, veď viete: „Kde domov můj“, mi tá slovenská blesky metajúca polovica chýbala a chýba mi ešte aj teraz, po dvadsiatich rokoch od federácie.

Za umením som si tu v strednej Európe navykol chodiť do Viedne. A umenie, to je popri lyžovaní zrejme jediný dôvod, prečo sa v zime, snehu a mraze vydať niekam na cestu – samozrejme, s výnimkou hôr a lyžovania.

Neviem, prečo sa advent nutne považuje za krásne obdobie roku. Prší, mrzne, občas je sneh a občas nie je a tma je tu u nás v strednej Európe už o štvrtej popoludní. A môj syn Jakub napísal na svoj facebook, že sa vo svojich trinástich rokoch na Vianoce neteší.

Tak ešte raz Sarajevo. Šero v bare hotela Holiday Inn. Musím to chvíľu počítať, december 1992, vojna v Bosne. Sarajevo obliehané jednotkami bosnianskych Srbov. V Holiday Inn nebývam preto, že by som chcel, ale preto, lebo musím, inde v meste sa bývať nedá.

Ukradli mi bicykel. Nebol úžasný, ale bol celkom dobrý. Za desaťtisíc a vyzeral dobre, takže sa na ňom nehanbil jazdiť ani môj štrnásťročný syn Kuba, ktorý len tak na niečo nesadne. Ukradli mi ho takmer za bieleho dňa, niekedy medzi ôsmou a pol desiatou večer, zo záhrady viladomu, kde Kuba s mamičkou býva.

Rakúsky prezident Heinz Fischer poslal sudetským Nemcom na ich každoročné zhromaždenie list. Napísal v ňom, že Benešove dekréty boli „ťažkým bezprávím“, ktoré by krajiny EÚ nemali legalizovať. „Skutočnosť, že český prezident Václav Klaus si pre svoj podpis Lisabonskej zmluvy dal ako podmienku, že európska charta ľudských práv sa na dekréty nevzťahuje, nemá v skutočnosti nijaký vplyv.“ To je dobrá správa pre Slovensko, ktoré si napokon žiadnu výnimku nevymáhalo, pretože by si ju ani nevymohlo. V Česku sa okolo Fischerovho listu strhol krik – nebojte sa, až bude za rok posielať Viktor Orbán podobné zdravice „vymeneným Maďarom“, bude krik aj u vás.