Traja ľudia, tri príbehy, traja režiséri, jeden film. Do slovenských kníh prišli Zamatoví teroristi Paľa Pekarčíka, Ivana Ostrochovského a Petra Kerekesa.

Ernesta Valka som spoznal v Mozartovom dome. Bolo to zvláštne mravenisko. Sídlila tam VPN, ale aj právna poradňa, kde dával ľuďom praktické právne rady a túžil po budovaní právneho štátu. Vedľa mala Gaba Langošová psychologickú poradňu a hore v kukani možno ešte stále sedeli zašití eštebáci. Cez nabodnutú telefónnu ústredňu v Dome politickej výchovy, ktorý tam sídlil pre novembrom 1989, mali v rukách tretinu Bratislavy.

Deväť poviedok v najnovšej knihe Pavla Rankova Na druhej strane možno čítať od začiatku alebo od konca. Ešte predtým však treba určiť, čo je začiatok, a čo je koniec. Ak na tom teda vôbec záleží.

Za divočinou netreba v Ekvádore chodiť ďaleko. Je to malá krajina a všetko je blízko. Ja som si odskočila do Amazonského pralesa v rezervácii Yasuni. Ekvádor patrí medzi 17 biologicky najrozmanitejších krajín sveta. Doba ľadová tu nezničila niektoré rastliny a mikroorganizmy, ktoré majú pre svet veľkú hodnotu. Práve s týmto bohatstvom vedia narábať aj šamani kmeňa Waorani. Tí sa s civilizáciou dostali do styku ako posledný kmeň až v roku 1950, keď sa jedno dievčatko z pralesa dostalo do civilizácie a opísalo, ako žijú. Ešte aj ostatné indiánske kmene uznávajú ich bojové taktiky.

Nedávno mi psychológ Přemysl Mikoláš, ktorý sa už roky stará najmä o deti s rôznym postihnutím, povedal: „… Také si říkám a věřím, že svou práci nedělám pro dobrý pocit anebo pro ocenění zvnějšku. Jednoduše je to dobrá věc, vidím, že to pomáhá, a fakt mi to stačí. Funguje mi to takhle i v rodině a cítím se svobodný.“ Alebo Peter s Martinou. Práve založili rodinu. Martine už po chemoterapii a ožarovaní opäť narástli vlásky a vrátila sa do práce s deťmi trpiacimi nedostatkom lásky a pokrivenými vzťahmi v rodinách.

Snowden je zákerný zlodej, bol názov videa Petra Kalmusa (http://video.tyzden.sk/eugen-korda/2013/12/28/kalmus-snowden-je-zakerny-zlodej/) na stránke .týždňa. Bol označkovaný ako hlupák, naivka, exot, blúznivec a podobne.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Keď som bol v Moskve prvýkrát, bolo to pred tromi rokmi a bývali sme v Slovenskom dome. Dňa 24. januára 2011 tam v pristávacej hale letiska Domodedovo teroristi odpálili nálož, ktorá usmrtila desiatky ľudí. Z našej skupiny som mal jediný 18 rokov a volali mi z veľvyslanectva, nech sa druhé ráno so spolubývajúcimi dostavím na pohovor. Dostali sme malé zošitky, ako majú deti na základných školách, ktoré sa boja, že im učiteľka za ťahanie dievčenských vláskov zapíše poznámku. Každý odchod zo Slovenského domu sme tam museli zapísať: či to bol nákup, škola, cesta do divadla, alebo k bankomatu.