Strach ako faktor v politickom rozhodovaní je oddávna známou témou. Reč bude o niekoľkých vybraných príkladoch vzťahu strachu a moci a tiež o tom, ako sa strach kompenzuje agresivitou či premieňa na nenávisť.

Hádky okolo obrannej zmluvy s USA, cesta GP do Moskvy, Matovičova invektíva proti prezidentke s narážkou na VV USA atď., odhaľujú – znova – čosi nemilé o našej koaličnej vláde.

Hoci od konca komunistického režimu uplynulo viac než tridsať rokov, stopy minulosti zostávajú, a niekedy sa ukazujú nepríjemne živé. Ukazuje to aj správanie dnešného generálneho prokurátora, nehovoriac o správaní s ním spriaznených častí politickej reprezentácie a segmentov spoločnosti priaznivo naklonených prijímať ich dezinformujúce posolstvá.

Jedenásty september 2001 býva niekedy označovaný ako deň, po ktorom už nič nebude tak ako predtým. Ale odpoveď na otázku, ako by svet vyzeral a kde by sme boli, keby nedošlo k známym udalostiam, nie je samozrejmá. Výsledok sa totiž nedá testovať porovnaním. Všetko ostatné sú len fiktívne možné scenáre. Môžeme si však položiť iné otázky, dozaista legitímne. Čo o nás a o našom svete dané udalosti prezradili? Dokázali sme na ne správne reagovať? Zmúdreli sme? Vieme dnes ako ďalej?

Môcť povedať „moja generácia nezažila vojnu“ je v dejinách šťastné privilégium. Iste, ľudia u nás zažili po druhej svetovej vojne nástup komunistov, znárodňovanie, stalinský teror, inváziu v roku 1968, normalizáciu a ani to, čo zažívame dnes, nie je práve pohoda. A predsa náš dnešný stav nie je samozrejmý.

S nevyhnutnou dávkou laického zjednodušenia: gény sú vlastne informácie. „In-formovať“ znamená aj istý druh aktivity: vstúpiť do niečoho, a to niečo, takpovediac, formovať zvnútra. To „niečo“ môže byť aj „niekto“. Môže to byť napr. tvoja alebo moja myseľ, správanie, hodnotenie iných prichádzajúcich informácií, s výsledkom správnej alebo nesprávnej reakcie, ktorá pre nás môže znamenať úspech alebo neúspech v nejakom podujatí, v extrémnych situáciách aj život alebo smrť.

Deň pamiatky obetí holokaustu je pripomienkou istej dilemy. Konfrontácia s tým, čo sa udialo, presnejšie spáchalo, pred nás kladie dva navzájom protichodné nároky, ktorých súčasné splnenie je mimoriadne ťažká úloha.

TREBA SI OHOLIŤ vLásky • TREBA KONFRONTOVAŤ zvuk a multimédiá • TREBA SA TEŠIŤ na abonentný cyklus Gesamtkunstwerk • TREBA SI PRIPOMENÚŤ neslávnu VOSR • TREBA SA POZERAŤ V TELKE Vtedy v Chicagu

V dobe, keď nielen Európska únia, ale aj jednotlivé národné štáty praskajú vo švíkoch, sa na Slovensku a v strednej Európe hlboko zakorenila predstava, že sloboda znamená neprítomnosť inštitúcií a riadnych procesov: rob si každý, čo chceš, určuj si svoje pravidlá – a basta!

Je oprávnené porovnávať komunizmus s fašizmom? Ako totalitné hnutia súvisia s konšpiračnými teóriami? A čo s tým všetkým zmôžu obyčajní ľudia? Politológ Tomáš Zálešák hľadá odpovede na otázky, ktoré neprestávajú byť aktuálne ani dnes.