V živote som nepočula v nejakom slovenskom rádiu skladbu Slobodnej Európy. Pritom je to slovenská kapela, ktorej zásadné miesto na slovenskej scéne ťažko niekto uprie. Ja ju považujem za našu najlepšiu kapelu. Má skutočný, vetrom ošľahaný rozmer nesmrteľnej kapely zaoceánskeho typu.

„Celý šíry svet je len úzky most, nesmieš sa však báť!“ Piešťanský rabín stojí na pódiu s klezmer kapelou a spieva tieto fantastické slová v jednoduchom refréne. „To je židovská pesnička, ktorú učia spievať deti odmalička,“ vraví mi kamarát. „Niečo ako náš kohútik jarabý.“

S vierou je to ako s hudbou. Niekto je odchovaný na folklóre a má k nemu citový vzťah. Iný má z folklóru žihľavku a môžete mu stokrát hovoriť, že sú v ňom ukryté klenoty. Môj kamarát sa v štyridsiatke zobudil z hýrivého života a vliezol do kostola. Už odtiaľ nevyšiel. Nastalo obrátenie. Necítil sa nikde vo svojej koži, len v blízkosti Pána Boha.

Najprv vyšiel „román/báseň" Jany Beňovej Preč! Preč!, o pár týždňov neskôr zbierka poviedok Lucie Piussi Život je krátky. Dve knihy, ktoré sa v niečom líšia, v niečom podobajú a v každom prípade si zaslúžia čitateľskú pozornosť.

Pred súťažným výberom „naj knihy roku 2008“ sme dali prednosť mozaike kníh, ktoré tento rok zaujali niekoľko čítajúcich spolupracovníkov a

„Slušní ľudia majú právo vyjadriť sa. Slušní ľudia majú právo povedať svoj názor na rodinu.“ Toto sú posledné slová Antona Chromíka na brífingu pred Prezidentským palácom krátko predtým, než si nasadil nad ústa tie prapodivné červené papierové fúziská (ktoré mali vyjadrovať prečiarknuté ústa), a prestal odpovedať novinárom na otázky. Čo s takými ľuďmi? Čo s ľuďmi, pre ktorých je slušný človek len on sám a jeho súkmeňovec? Tu neplatia žiadne argumenty. Až to pripomína ten starý vtip o celulitíde. Viete, prečo nemajú muži celulitídu? Lebo je to nechutné!